“- Synu, prosím ťa, povedz, že to nie je pravda! – Zastonal som a zalomil rukami. – Veď máš pred sebou skvelú kariéru! Možno to dotiahneš až do samotného Vatikánu, k pápežovi… Sadni si do auta, ideme domov a zajtra pôjdem do kúrie.
” Pozriem sa na okno, za ktorým sa stmieva, ale svetlo nerozsvecujem. Nechcem vidieť svet. Som plný zúfalstva.Nedokážem pochopiť, ako sa to mohlo stať!Veď som sa tak veľmi snažila… Celý svoj život som zasvätila Konrádovi a on ma odvrhol. Včera som tam išla v nádeji, že mu prehovorím do duše. Išla som a bola som zhrozená. Dedina… Nie, nie dedina – dedina.
Na dvore žena v zástere uloženej cez staré šaty – Prosím, vstúpte, – povedala a odklopila bránu.- Prišiel som za svojím synom,” povedal som. – Ja som… Nechápavo sa na mňa pozrela a potom pokrčila plecami
– Veľmi dobre viem, kto ste. Čakala som vás. Okolnosti sú také, aké sú, ale nakoniec sa aj tak budeme musieť spoznať.”
“Ty to nechápeš,” vzdychla som si podráždene. – Nemám v úmysle ťa spoznať.Som tu, aby som veci vyriešil a raz a navždy zabudol na tento incident. Obe sme matky a vieme, čo treba urobiť.
Nechápala, o čom hovorím Žena mlčala. Vytiahla som z kabelky pripravenú obálku. “Priniesla som peniaze,” povedala som a podstrčila jej všetky svoje úspory.
– Nie je to veľa, ale malo by to stačiť. Viete, nie som bohatý, ale viem, že ani vy si nemôžete dovoliť takéto výdavky. V Poľsku je to drahšie, ale ak pôjde do Česka, malo by to stačiť – o čom to hovoríš?- Spýtala sa, akoby naozaj nerozumela – myslím, že je to jasné, – odpovedal som. – Obaja máme problém, takže sa ho musíme zbaviť. Zbaviť sa ho! Konečne ju to napadlo
– Chceš, aby urobila ten zákrok? – Spýtala sa zvláštnym hlasom. – Že by mala zabiť svoje dieťa – Momentálne to nie je dieťa, je to problém, – rozčuľoval som sa. – Aj pre ňu, aj pre môjho syna.Ako stará panna s dieťaťom sa stane terčom posmechu celej dediny, pretože môj syn si ju nevezme, nezahodí toľko rokov vzdelávania, nebude riskovať kariéru pre dedinské dievča, ktoré sa mu dostalo do postele a nechránilo sa.
– Moja dcéra je slušné dievča! – Keby bola také slušné dievča, nevešala by sa s bruchom, – nahnevala som sa na ženu. Ako to vôbec mohlo dôjsť až sem, môj syn a ona!Konrád bol vždy rozumný, nikdy by ma to nenapadlo… A navyše mal budúcnosť! Všetko sa to začalo asi pred pol rokom. Môj syn chodil domov len zriedka, ale zrazu na mňa nemal vôbec čas. Bolo to zasadnutie, úloha alebo niečo iné – dnes viem, že sa len vyhýbal. Dostal sa do tejto hlúpej situácie a nevedel, ako sa z nej dostať. Škoda, že mi to nepovedal hneď, mohla som to nejako vyriešiť, existujú predsa špeciálne tabletky… A tak?Poslednú vetu som musela povedať nahlas, lebo žena predo mnou zrazu očervenela ako repa a nahnevane zahučala: – To brucho sa jej samo neurobilo. Na to sú potrební dvaja!”
– Škoda len, že nepomyslela na to, ako to potom zvládne! Môže, samozrejme, porodiť a dať ho na adopciu, ale koľko to bude problémov – Potrat? Adopcia?Chcete mi vziať vnuka?- spýtala sa a ustúpila o krok dozadu – Ako mi to mohol urobiť? Žena kypela nenávisťou, ale ja som musel zachrániť svojho syna – Chcel som to napraviť, ale ak nie, tak nie! – Obálku s peniazmi som schovala do kabelky.
– A syna si aj tak vezmem so sebou! Zrazu sa objavil Konrád: “Prečo neberieš do úvahy môj názor?- Spýtal sa – Miláčik, ja tvoj názor beriem do úvahy stále. Viem, čo je pre teba najdôležitejšie…
– Nie, to nie! – prerušil ma ostrým tónom. – Bolo pre mňa dôležité urobiť to, čo si chcel; moje túžby sa nepočítali. Vedel si, že chcem byť automechanikom – samozrejme, – prikývol som. – Našťastie si to neskôr prekonal – ja nie. Rozhodol si sa ma poslať do seminára. – Ale ty si sníval o kňazstve! Syn sa posmešne zasmial. – Kňazstvo?Na to potrebuješ povolanie, a to som nikdy nemal. Nenávidel som tú univerzitu.
Nebola pre mňa – ako to myslíš: nebola o tebe? – spýtala som sa pomaly. A potom mi moje milované jediné dieťa povedalo, že už pred pol rokom opustilo seminár, aby mohlo… pracovať v dielni. Bez môjho vedomia a súhlasu. Nemohla som uveriť, že urobil niečo také nezodpovedné – Synu, prosím, povedz mi, že to nie je pravda! – Zlomil som sa. – Máš pred sebou skvelú kariéru!Možno sa dostaneš aj do samotného Vatikánu, k pápežovi… Sadni do auta, ideme domov a zajtra pôjdem do kúrie… – Nikam nejdem, toto je môj domov a moja… manželka. Čoskoro budeš babičkou. Mala by si ďakovať Bohu – za čo! – zakričal som. – Kvôli bastardovi? Za stratené nádeje? Dala som mu ultimátum: – Buď sa so mnou vrátiš, alebo ma už nikdy neuvidíš. – Tvoja voľba,” povedal. Objal tú dedinskú ženu a odišli na dvor. Teraz sedím sama a nedokážem pochopiť, ako sa to mohlo stať. Dala som mu toľko srdca. A on sa odo mňa odvrátil.Už nemám syna.
