“Nemohol som uveriť, že človek, ktorému som na svete najviac dôveroval, ma mohol tak perfídne oklamať. Ako môžeš byť taký zákerný, že kvôli peniazom strčíš vlastnú ženu do blázinca?”
Prvýkrát som týchto ľudí videl deň pred mojimi narodeninami. Odchádzal som do práce a hneď som si ich všimol. Jednoducho nezapadali do našej štvrte. S manželom bývame v bohatej časti mesta. Radové domy a úhľadne udržiavané trávniky – to je charakteristický znak našej ulice. Plus slušné autá, ktoré stáli v garážach. Preto ma silno znepokojil pohľad na tieto dva krky.Vyzerali ako čistokrvní zločinci.
Vysokí, s holými hlavami a množstvom tetovaní. Obaja mali bicepsy, akoby si ich nafúkli pumpou. Snažila som sa na nich nepozerať, ale upútali môj pohľad
– Hej, bábka! – zavolal jeden z nich.Ignoroval som ho a vyrazil som rovnomerným tempom, aby si nemysleli, že utekám k autobusovej zastávke. Do čerta s tým, že sa mi pokazilo auto! Keby som mal funkčné auto, cítil by som sa trochu bezpečnejšie. – Myslím, že ma nepočuje,” povedal priateľ toho, kto ma obvinil.
– Tak ju prinútime, aby ma počula. Zaujímalo by ma, aké má na sebe nohavičky?
Taká elegantná žena si asi nenosí len tak niečo… Oblial ma studený pot, zrýchlil sa mi tep, v žilách mi začal kolovať adrenalín. V okolí nebolo živej duše. Čo ak ma tí dvaja odtiahli do auta a potom ma zbili a znásilnili? Cítila som, ako mi srdce stúpa až do krku.
Začala som hľadať v kabelke niečo, čo by som mohla použiť ako zbraň. Našla som parfum. Útočníkovi ho nastriekam do očí, vždy mi dá chvíľu na útek… Hlupáčik, nestihneš to, ten druhý ťa premôže! – Uvedomil som si to s hrôzou.
Nič tu nie je v poriadku A potom sa stal zázrak. Objavila sa policajná hliadka. S úľavou som si vydýchol. Pokojne som odkráčal na autobusovú zastávku a vydal sa do práce. Bohužiaľ, ani tam som sa nedokázala na nič sústrediť, pretože som stále myslela na tie dva typy. Keď odbila siedma hodina, s úľavou som si vzala veci a zavolala Igora – To je dobre, že si pre mňa prišiel, miláčik.Bojím sa ísť domov sama, – priznala som a zapínala som si bezpečnostný pás.” – “Stalo sa niečo?”
– Áno. Pred naším domom som videla dva podozrivé typy. Vyzerali, akoby práve vyšli z väzenia,” vysvetlil som. “U nás? Nemožné… Možno sa ti to len zdá,” uškrnul sa. Neznášala som poznámky typu: asi sa ti to len zdá, vidíš, vymýšľaš si a podobne. Ak máte v rodine schizofréniu, ste na to precitlivení. Siahol som po rádiu a zapol hudobnú stanicu. Môj manžel očividne nechcel hovoriť o tom, čo sa mi dnes ráno stalo. Igor bol vždy taký racionálny a všetko si vypočítal.
Rozčuľovalo ho všetko, čo sa odchyľovalo od normy. Zločinci pred jeho domom? To je vylúčené! Veď sme bývali v dobrej štvrti s kamerovým systémom a naši susedia boli právnici a lekári. Nikto podozrivý sa tu nemohol zdržiavať. Vedela som, že Igor si myslí presne to, preto som to nechala tak a ďalej som túto tému nerozvíjala – Nechám ťa tu, – manžel zaparkoval na našej príjazdovej ceste – Nejdeš dovnútra? Ideš niekam? – Prekvapilo ma to – musím sa vrátiť do kancelárie.
Zabudol som si vziať dôležité dokumenty. Budem tam o hodinu – sľúbil – a ja som sa rozhodla, že za ten čas pripravím večeru. Zvyčajne nevarím. Objednávame si zdravé stravovanie, môžeme si to dovoliť. Ale teraz som mala chuť zjesť niečo obyčajné a rozhodne nezdravé ako… Aha, už viem, bravčové kotlety so zemiakmi a šalátom! V dobrej nálade som vošla do domu a hneď som vycítila, že niečo nie je v poriadku. Vešiak na kabáty bol na pravej strane, a pritom bol vždy na ľavej. Naše obrovské zrkadlo s pozláteným rámom bolo krivé. Navyše niekto hodil naše bežecké topánky do kúta. Čo to hovorí, ja som to neurobil. Ani Igor to neurobil. Obaja sme boli pedanti.
Vytiahol som si z bundy telefón. Rozhodol som sa, že sa pozornejšie poobzerám a zavolám políciu, ak sa niečo stane. Postupne som zašiel do kuchyne, kúpeľne a našej spálne. Na prvý pohľad všetko vyzeralo normálne. Vedel som však, že niekto bol s nami a nenápadne prestaval naše veci. Väčšinu z nich, pretože niektoré som našiel na naozaj bizarných miestach. Moja kefa na vlasy ležala v kuchyni a kabelku som objavila v rúre na pečenie – Čo to, do čerta, je? – Začala som nahlas uvažovať a vytiahla som z vane Igorov laptop. Narovnala som sa. Pozrela som sa hore. Vo dverách toaletného stolíka bol zapichnutý akýsi lístok. Siahla som po ňom plná zlého pocitu.
“Sledujem ťa,” prečítala som a niekto tie slová napísal rubínovým rúžom. Mohla byť v našom dome nejaká žena?Možno má Igor pomer a jeho milenka sa vkradla dnu? Vždy veľa pracoval, ale v poslednom čase sa vytrácal na celé dni a niekedy aj noci. Svoju neprítomnosť doma vysvetľoval školením alebo nejakým veľkým projektom pre zahraničného klienta. Verila som mu, lebo prečo by som nemohla. Čo ak to boli lži? Pretože si nemyslím, že sa niekto vlámal do nášho domu len preto, aby si z nás vystrelil. Nie.Muselo to niečo znamenať. Táto osoba nič nezničila, ani sa nič nestratilo.
Všetko, čo urobila, bolo, že veci preusporiadala. Akoby vedela o našej pedantnosti a o tom, že práve to ma najviac rozruší.Siahol som po mobile. Nič cenné mi neukradli, takže nemalo zmysel volať políciu. Vytočila som Igorovo mobilné číslo. – Musíš sa okamžite vrátiť, niekto sa nám vlámal do domu, – povedala som. – Už idem, – hodil to do telefónu a o štvrťhodinu bol naozaj doma. – Igor, niekto tu bol, preložil nám veci a nechal mi odkaz. Pozri! – Podala som mu pokrčený kus papiera. Manželovi sa na tvári mihla zvláštna grimasa. Vyzeral, akoby ho niečo trápilo – Miláčik, sadni si, prosím. Neviem, ako ti to mám povedať, ale myslím, že by si mala ísť k lekárovi… – K lekárovi? Na čo, do čerta? – Rosie, v našom dome nikto nebol.” “Ako to myslíš, že tam nikto nebol? Kto teda prestaval naše veci?
Kto napísal správu?Urobil si to ty?- Pýtal som sa – skôr ty. A nie je to prvýkrát. Doteraz som ten neporiadok nenápadne upratovala, ale už sa nemôžem tváriť, že sa nič nedeje. Šokovane som sa pozrela na Igora. O čom to preboha hovoril? Nikdy by som nenechala kefu na vlasy v kuchyni alebo notebook vo vani! Prečo si myslel, že je to moja práca? Chcela som naňho zakričať. Zakričať mu do tváre, že hovorí nezmysly, ale… bol taký ustarostený.Prihovoril sa mi jemným tónom, akoby som bola malé dieťa. Podľa Igora som sa správal čudne už dobrých pár mesiacov. Veľa vecí som zabúdal a predmety som odkladal na iné miesto. Ale dnes som sa prekonala. Spomenula som dva nepríjemné typy, ktoré… tam neboli – Rose, hovorila som so susedmi. Nikto iný ich nevidel. Je to slušná štvrť, takíto chlapi by boli hneď nápadní.” Vysvetlil: “O čom to hovoríš? Myslíš si, že som si to všetko vymyslel! – zvolal som.- A odkaz zanechaný na zrkadle? Niekto ho predsa napísal – ty, miláčik. Veď je to farba tvojho rúžu.
Pozri – z toaletného stolíka priniesol môj nový červený rúž. Kúpila som si ho len včera a ešte som ho nestihla použiť. Keď mi však manžel podal rúž do ruky, videla som, že je nalakovaný – Ja som to neurobila, Igor… – zaprela som so slzami v očiach. Manžel mi neveril. A pozrel na mňa so zjavným znepokojením. V jeho očiach som videl tichú prosbu o pochopenie. Naozaj som sa zbláznil? Ako moja teta a babička?Nie, nesúhlasím! To je nemožné. Koniec koncov, mám výbornú pamäť. Ľahko si zrekonštruujem svoj denný program. Dnes som vyšiel z domu o siedmej ráno. Potom bolo všetko na svojom mieste. Žiadny neporiadok. Žiadne správy napísané rúžom. A tí dvaja chlapi pred domom…
Určite tam boli! Veď tí policajti v policajnom aute ich museli vidieť. Potvrdili by moje slová. Povedala som o tom manželovi, ale on si len smutne povzdychol a v ten večer sme o tom už nehovorili. Igor upratal a povedal mi, aby som si oddýchla. Na druhý deň sme mali oslavovať moje narodeniny. Po tom, čo mi manžel povedal, som však stratila chuť oslavovať – to som nemohla byť ja! Na druhý deň som vstala skoro ráno. Obliekla som sa, nalíčila a do tašky som si zbalila veľký zápisník. Rozhodla som sa, že si budem zapisovať všetko, čo robím.
Premýšľala som o tom, čo povedal Igor, a rozhodla som sa, že popoludní vyhľadám dobrého psychiatra. Možno by mi návšteva lekára niečo objasnila? Ak sa mi deje niečo zlé, niekto by to mal diagnostikovať a pomôcť mi. Diagnostikovaná choroba nie je koniec sveta, čo je iné, je neliečená choroba. Napriek tomu som nemienila panikáriť a považovať sa za blázna ešte pred rozhovorom s lekárom. Otvorila som dvere do klietky a zacítila silný zápach. Na rohožke ležal mŕtvy potkan a vedľa neho kus papiera.Zatmelo sa mi pred očami. Zakryl som si ústa rukou, aby som nezvracal. Zohla som sa, aby som zdvihla ďalší list: “Všetko najlepšie, mrcha!” a tentoraz bol nápis napísaný krvou! Kričala som na plné hrdlo. Počul ma sused a hneď pribehol. Sám by som tú krysu nezabil!
To by som nedokázal! Určite to robil niekto iný. Bože, niekto ma prenasledoval!Zúfalo som sa chytal vzduchu. Cítil som, ako moje telo zaplavuje dusivý strach.Ochromil ma natoľko, že som sa nedokázala pohnúť, ba ani plakať – Igor! – vykríkla som, keď sa vo dverách objavil môj manžel. Strach trochu povolil. Schúlila som sa mu do náručia a prepukla v kŕčovitý vzlyk – Rose, odpusť mi, ale už som volala do nemocnice.Majú pre teba miesto. Pomôžu vám. Bude ti lepšie, uvidíš, – manžel ma nežne pohladil po vlasoch. – Nechcem, aby si si ublížila, prosím, poďme, nech ťa vyšetria psychiatri… Neprotestovala som, keď mi začal baliť veci.
Hneď na druhý deň ráno sme mali ísť do nemocnice. Igor mi sľúbil, že budem ležať na pozorovaní nanajvýš štrnásť dní. Upravili by mi lieky a mohol by som ísť domov. Už som sa nebránil, so všetkým som súhlasil, aj keď nejaká časť môjho vnútra stále kričala, že nie som blázon. Majú duševne chorí ľudia obavy z práce? Ja som sa bála. Veď si musím nájsť niekoho, kto ma nahradí. Bála som sa, že sa zbláznim, a Igor to využil Išla som si do spálne po kalendár. Chcela som skontrolovať, aké projekty mám zapísané na nasledujúci mesiac – Všetko ide podľa plánu, – počula som, keď som vyšla hore.- Verila mi.Zajtra pôjde do nemocnice. Presvedčím ju, že by mohla skončiť ako jej teta. Zavriem ju tam na šesť mesiacov a začnem žiadať o zbavenie spôsobilosti na právne úkony. Keď budú účty zablokované, všetko ti vrátim! Čo sa deje? Nenápadne som sa postavil za dvere a nastražil uši – A koho by mali ustanoviť za jej opatrovníka? Kto sa postará o jej záujmy lepšie ako milujúci manžel? Jej rodičia sú starí a chorí, súrodenci odišli.Zostala som len ja.Miluje ma a dôveruje mi… Prosím o chvíľu viac trpezlivosti, – zamaskoval sa Igor pred hovorcom. – Nie, nič netuší. Myslí si, že tú krysu zabila sama a poprehadzovala nám veci… Takmer som spadla na zem. Mám teraz okrem toho aj sluchové halucinácie?
Pretože ak som všetko správne pochopila, manžel ma chcel presvedčiť, že som blázon, a chcel ma zavrieť na psychiatrickú kliniku! Prečo? Pretože niekomu dlhuje peniaze! Ale za čo? Veď všetky výdavky sme plánovali spoločne. Áno, každý z nás podnikal, takže sme mali oddelené osobné a firemné účty, do ktorých sme sa nepozerali, lebo prečo by sme mali? Ale okrem toho sme mali spoločný manželský účet, na ktorý sme si každý mesiac dávali svoje peniaze, čo vôbec nebolo zlé.
Prečo chcel viac? Čo urobil, do čoho sa dostal, že bol ochotný dať ma na psychiatriu a zbaviť ma spôsobilosti, aby sa zmocnil mojich peňazí? Ak potreboval pomoc, mohol o ňu požiadať… Keďže to neurobil, suma musela byť obrovská. Ale to je stále nedostatočný dôvod. Možno mal pomer a rozhodol sa zabiť dve muchy jednou ranou? A tá správna, čo mi bolo do toho, do čoho sa zaplietol? Mal pravdu, verila som mu ako nikomu na svete.
Nemohla som prežiť to, že mi z neho takmer prišlo zle. Bastard! Mohol som mu toho veľa odpustiť, ale nie to, že som vyzeral ako blázon. Bála som sa toho a on tento strach využil. Čo za sviňa!” Strčila som do dverí a vošla do izby. – Myslím, že to nepôjde tak hladko, ako si si myslel, – zavrčala som. – Pretože ja nepôjdem do žiadnej nemocnice. Ako by ste mohli! Veď som sa tam mohol naozaj zblázniť! Zbledol, začervenal sa a potom začal vysvetľovať
– Chcel zničiť moju spoločnosť! A mimochodom aj mňa!” – Prepáč, viem, že by som sa mal spýtať, ale ako ťa poznám, povedal by si mi, aby som išiel na políciu. Ale ty tých ľudí nepoznáš… Zase som si od nich toľko nepožičal, ale záujem rastie a rastie. Polícia? Tí mi nepomôžu.Na zákony a súdy kašlú. Sú to nebezpeční ľudia, naozaj nebezpeční. Niekoho zbijú, zlomia, zabijú… Neváhajú. Tie podozrivé typy, ktoré ste videli, sú gangstri. Teraz, keď nás vystopovali, mi nedajú pokoj.
Musel som nejako získať peniaze – Mohol si si vziať pôžičku alebo urobiť čokoľvek iné, ale nie toto! – Rose, premýšľaj… – Igor zmäkol. – Žijeme s hypotékou na hlave, moja firma je zadĺžená… – Preto si chcel zničiť tú moju? A mňa pri tom? Si opovrhnutiahodná! – Rose, prosím ťa… – Je neskoro. Tvoje dlhy ma nezaujímajú! Je mi jedno, či sú to dlhy z hazardných hier alebo drahej milenky.Nikdy ti neodpustím, že ma chceš znechutiť a okradnúť. Je koniec.
Zabudnite na mňa. Nesleduj ma, nevolaj mi, neopováž sa poslať tých bastardov. Keď sa odtiaľto dostanem, hneď pôjdem za právnikom a na políciu. V rozrušení som zabuchla dvere. V ten istý deň som sa z domu odsťahoval. Boli to moje najhoršie a najlepšie narodeniny. Najhoršie preto, lebo som zistila, že žijem so sebeckým, klamlivým a bezohľadným kreténom, a najlepšie preto, lebo som sa toho bastarda zbavila. Našťastie som s ním nemala deti!
