“- A na čo sa pozeráš? Nerozumieš poľsky? – posmievala sa. – Bola som jeho manželka! A ja a moje deti po ňom zdedíme majetok. A tiež všetky úspory, auto, dokonca aj osobné veci. Vy ako milenec si môžete zbaliť nanajvýš oblečenie. A bastardy, ktoré si s ním urobila.” Pomaly som vstala z pohovky stojacej vo veľkej izbe, ktorá mi po rozložení vytvorila posteľ.
A kedysi, keď Robert ešte žil – aj pre našu. Spomenula som si, ako sme ho pred desiatimi rokmi kupovali.Poznali sme sa vtedy krátko, sotva pár mesiacov. A nemohli sme od seba odtrhnúť ruky. Napriek takmer dvadsaťročnému vekovému rozdielu sme boli do seba zamilovaní ako tínedžeri. Zničila nás choroba. Mala som niečo vyše dvadsať rokov a Robert bol pre mňa autoritou, vzorom, takmer bohom. V tom čase si on vybral model pohovky – jeden z najdrahších v ponuke -, zatiaľ čo ja som si vybrala farbu čalúnenia. Potrebovali sme niečo rýchle, aby sme sa nemilovali na jeho vŕzgajúcej jednolôžkovej posteli. Kto by si vtedy pomyslel, že kus nábytku vydrží tak dlho?
Začervenala som sa pri pomyslení na to, že sme na tejto pohovke splodili dve deti a zažili pri tom veľa milostných afér. Že sme na nej zaspávali pritúlení každý večer, aj keď Robert ochorel. Obštrukčná choroba pľúc, ťažká choroba.
Od začiatku som mu hovoril, že príliš veľa fajčí a že ranné záchvaty kašľa, ktoré ho chytali každý deň, sú predzvesťou problémov. Ale on nechcel počúvať “malé dievča”, ako ma nazýval. Vedel to lepšie. Aj vtedy, keď zrazu už nedokázal vyjsť po schodoch na druhé poschodie bez toho, aby sa poriadne zadýchal. A keď sa z času na čas bezdôvodne nedokázal na dlhú chvíľu naplno nadýchnuť.
Dlho sa nechcel dať vyšetriť, ísť k lekárovi. “Som v poriadku, je to len PESEL”. – zopakoval.A pritom, keď sa to začalo, nemal ešte ani päťdesiat rokov.Muži v tomto veku nefialovejú v tvári po tom, čo vybehnú pár schodov!Potom sa veci rýchlo pohli. Od stanovenia diagnózy po zamurovanie náhrobného kameňa uplynul okrúhly rok. Rovných dvanásť mesiacov, počas ktorých som zostal po jeho boku. Starala som sa, podporovala som, bola som mu útočiskom.
Až do posledného dychu. Zostala som so svojimi deťmi Počujúc škriekajúci hlas kačera Donalda som prešla okolo zatvorených dverí Stasiovej izby a zamierila do kráľovstva Zosie, mojej deväťročnej dcéry. Našiel som ju ako zvyčajne so slúchadlami v ušiach a smartfónom v ruke. Bola zahĺbená do rozhovoru s jedným zo svojich spolužiakov a ani si nevšimla, že som vstúpil. Silno sebou šklbla, keď som jej položil ruku na plece – Je neskoro, – zašepkal som.
– Prečo si nejdeš ľahnúť?” Zosia podozrievavo pokrčila nos, započúvala sa do zvukov vychádzajúcich od Stasia a oznámila:
– Neočakávate, že pôjdem do postele skôr ako môj malý brat, však? Čo si myslíš? Myslíš si, že som malé dieťa, neodpovedal som. Nie preto, že by ma jej trochu drzá odpoveď rozčuľovala. Naopak, už druhýkrát v priebehu toho večera ma emócie stlačili pod krkom. Moja úžasná dcéra, na svoj vek vyspelá! A zdalo sa mi to ako taká krátka chvíľa, keď som ju s bolesťami a vyčerpaná po niekoľkohodinovom pôrode objímala malú, bezmocne schúlenú v bruchu.
Aká som bola vtedy šťastná!Aká dôležitá som sa cítila pri Robertovi, ktorý bol taký hrdý a šťastný! Mal už dve deti zo vzťahu s Margaret, jeho predchádzajúcou ženou. Boli už takmer dospelé a vychované. A vďaka mne a Zosi sa cítil opäť mladý, plný elánu, potrebný a otváral si úplne novú etapu života. A ja som už nebola len mladá húska po jeho boku. Dala som mu zdravú a krásnu dcéru!
Bol to on, kto ma zbieral Robert, s ktorým som sa zoznámila, keď som pracovala ako hosteska na podujatiach. Bol trochu opitý, ale správal sa ako džentlmen. Nerobil mi neslušné návrhy ako iní muži, ale jednoducho začal rozprávať.
Počas prvých dvadsiatich minút, čo som ho poznala, som zistila, že sa čerstvo rozišiel so svojou manželkou, s ktorou sa počas niekoľkých rokov manželstva stali nepriateľmi. Že mu chýbajú deti, ku ktorým ho manželka (ktorá sa odmietla rozviesť) nechce pustiť. Že pred týmto stresom utekal do práce. A nakoniec, červenajúc sa ako školák, ma požiadal, či by som mu nedala svoje telefónne číslo, aby mi mohol zavolať a pozvať ma na koláče.
Bez váhania som dala a už o mesiac neskôr sme sa nasťahovali do bytu jeho matky. Manželka a deti zostali v dome, ktorý postavil Robert a ktorý počas nášho vzťahu systematicky splácal. Ja som sa však v tom čase nad jeho právnou a materiálnou situáciou nezamýšľala.Robert bol výlučne môj! Prvý muž, ktorý ma miloval, vážil si ma a rešpektoval.
A potom prišli na svet jedno po druhom naše deti. Úžasné, šikovné a krásne. On aj ja sme sa do nich zbláznili. Ja som prestala pracovať a starala som sa o ich výchovu, on bol povýšený a zarábal dosť na to, aby mohol platiť výživné a pôžičku na Margaretin dom a na náš pomerne prosperujúci život. Ona mi všetko vzala Spočiatku, aj keď Robert ochorel, nič nenaznačovalo takú katastrofu. Margaret sa od nás držala ďalej, ani raz nenavštívila svojho oficiálneho manžela, keď bol raz hospitalizovaný a druhýkrát. Pôžička bola splatená, jej deti boli dospelé, myslel som si, že nám jednoducho dala pokoj. Páni, ako som sa mýlil! Len čo som pred pár mesiacmi pochoval Roberta, vtrhla do tohto bytu – Kedy sa odsťahuješ? – spýtala sa od prahu a ja som nevedel, čo mám odpovedať.
– A na čo sa pozeráš? Nerozumieš poľsky? – posmievala sa. – Bola som jeho manželka! A ja a moje deti po ňom zdedíme majetok. A tiež všetky úspory, auto, dokonca aj osobné veci. Vy ako milenec si môžete zbaliť nanajvýš oblečenie. A tie bastardy, ktoré si s ním urobila. Takmer som omdlela, keď som počula tie slová. Moja prvá myšlienka bola, že je to nemožné!Veď sme s Robertom žili v tomto byte toľko rokov ako manželia!Veď naše deti ho považovali za svoj jediný domov!
Je možné, aby existoval zákon, ktorý by ma odtiaľto vyhnal? Neskôr, keď som si uvedomil, že nemám nič, som ju však začal prosiť, prosil som ju, aby mi dovolila ďalej tu žiť. Mala toho toľko! Celý dom, ktorý pracne splatil môj Robert! A veľké deti, ktoré už maturovali. Načo by inak potrebovala tento uhol pohľadu, odpovedala s posmešným smiechom. A potom ma nazvala šikovným tipérom. A prikázala mi, aby som čo najskôr opustil toto miesto. Lenže kam by som išiel? Do vidieckeho domu sa už nedalo vrátiť. Spolu s mojimi rodičmi tu už býval aj jeden z mojich bratov so svojou rodinou; jeho tri deti bývali v noci v mojej izbe.
Prenajali ste si niečo? Na čo? Nepracoval som už takmer desať rokov! Kto dá prácu slobodnej matke s dvoma malými deťmi, ktorá nemá prakticky žiadne vzdelanie ani pracovné skúsenosti? Tak som si uvedomila, že som v pasci a že nemám vôbec nič. Margaret to tiež veľmi dobre chápala. A zdalo sa, že sa jej to veľmi páči. Akoby práve na mňa zvalila všetku svoju nevôľu z neúspešného vzťahu s Robertom a zo svojej samoty. A predsa som sa objavila v jeho živote, keď už spolu ani nežili! Nezáležalo jej na mne ani na mojich deťoch, ktorým práve zničila detstvo. Bez mihnutia oka nás vyhodila na ulicu. A ja absolútne netuším, čo mám teraz robiť.
