“8. marca som mal chvíľu na zamyslenie. Môj manžel mi na Deň žien nedal kvety ani čokoládu. Namiesto toho som dostala poriadny výprask, pretože ovládač od televízora nebol na svojom mieste. Ak je pravda, že druhého človeka nemožno poznať úplne, nechcem vedieť, akú jeho druhú stránku Andrew skrýva. Krátko po svadbe sa môj milovaný zmenil na nepoznanie.
Predtým to bol dobrý, láskavý muž. Keď sme zišli zo svadobného koláča, stala sa z neho dáma boxerka, ktorá sa pri každej príležitosti oháňala päsťami. Už som nemohla žiť v neustálom strachu. Odišla som domov v tom, čo som mala na sebe, a s malou sumou peňazí v peňaženke.Bez plánu na ďalší život a bez akejkoľvek istoty, že mi môj jediný príbuzný poskytne prístrešie.
Odvaha? Hrdinstvo? Nič také. Pred svadbou nič nepredpovedalo moju nočnú moru Veľká láska, spoločné dobrodružstvo, svadba a šťastný život až do smrti… nie, to sa deje len vo filmoch a knihách, ktoré zapĺňajú regály novinových stánkov a pôšt po celej krajine. Každodenný život je oveľa prozaickejší. Náš vzťah nebol žiadnou výnimočnou záležitosťou. Žena jednoducho stretla muža, zamilovala sa do neho, a keď ju požiadal o ruku, súhlasila. To je všetko a hotovo.
Andrew bol vždy nevrlý a impulzívny. Je to typ človeka, ktorému je všetko jedno. Nikdy nebol submisívny, a keď sa mu niekto pokúsil akokoľvek ublížiť, presne vedel, ako zareagovať.
To sa mi páčilo, pretože v tom čase som ešte veril, že tvrdá povaha je znakom mužnosti. Zároveň sa však dokázal správať aj galantne, presne tak, ako sa na skutočného muža patrí. Predtým, ako sme spolu začali chodiť, mi vždy na pozdrav pobozkal ruku, a keď sa mi začal dvoriť, zasypával ma kvetmi a inými drobnými darčekmi. Dalo by sa povedať, že to bol gentleman zo starej školy, akoby vytrhnutý z čiernobieleho filmu.
Na tomto tvrdení je veľa pravdy, keďže medzi nami bol 13-ročný vekový rozdiel. Ja – 22-ročná pokladníčka na autobusovej stanici, on – 35-ročný vodič diaľkového autobusu.
Zoznámili sme sa v práci a tam sme sa do seba zamilovali. Prvýkrát ma udrel na meniny Predtým, ako som sa vydala, nič nenasvedčovalo tomu, že mám niečo s netvorom. Andrew mi poskytoval pocit istoty, a to bolo pre mňa najdôležitejšie.
Musíte totiž vedieť, že do dospelosti som vstúpil z domu, kde bolo násilie podliate alkoholom na dennom poriadku. Keď si predo mnou kľakol a navliekol mi prsteň na prst, ani na chvíľu som nezaváhala. Bola som presvedčená, že robím správnu vec. Vtedy som ešte nevedel, že som spadol z dažďa rovno do žľabu. príležitosť a zóna inšpirácie:
Pamätám si ten deň, akoby to bolo včera. 30. november, meniny môjho manžela. Týždeň predtým oznámil, že pozve kolegov z práce. Nevadilo mi to, veď sme sa všetci poznali ako svoje boty. Vyhlásil som, že pripravím typické pochúťky na meniny: zeleninový šalát, bigos a niekoľko ďalších poľských špecialít.
“Výborne, som si istý, že všetko rýchlo zmizne zo stola,” vyjadril svoj súhlas s mojím nápadom. Domov sa vrátil po šiestej hodine večer so štyrmi najbližšími kolegami – Posaďte sa a urobte si pohodlie. Večera bude hotová asi o pol hodiny, – povedala som a vrátila som sa do kuchyne a o niekoľko minút sa ku mne pripojil aj môj manžel. Vošiel rýchlym krokom a ani sa nesnažil zakryť nervozitu. Zavrel dvere a skočil ku mne ako mačka k myši, ktorú sa chystá chytiť
– Prečo ma zahanbuješ pred mojimi kolegami? – spýtal sa tichým, ale pevným hlasom. – “Všetci sú hladní a ty ich nútiš sedieť pri prázdnom stole.” “Miláčik, ešte chvíľu. Ponáhľal som sa, ale… nemal som šancu dojesť. Andrew ma udrel otvorenou dlaňou tak silno, že som takmer spadla na sporák. Vtedy som mala zareagovať, ale jediné, čo som dokázala povedať, bolo “prepáč”. Akoby som sa mala za čo ospravedlniť. – Už ma nikdy nestavaj do takejto situácie,” uškrnul sa a odišiel z kuchyne. Potom to bolo už len horšie Keď sa skončila skromná oslava, chcela som sa s ním o tom porozprávať. Chýbala mi však odvaha. Upratala som stôl, umyla riad, osprchovala sa a išla spať, akoby sa nič nestalo.
Vysvetlila som si, že to bola jednorazová situácia. “Nechal sa uniesť,” ospravedlňovala som sa v duchu manželovi, hoci si myslím, že som sa skôr snažila oklamať samu seba, pretože som až príliš dobre poznala tento model. Prvý raz nikdy nie je posledný a na potvrdenie som nemusela čakať príliš dlho. V druhej polovici decembra sa začalo predvianočné šialenstvo.
Práca, nákupy, upratovanie… asi každý to dobre pozná. V tento deň prišiel Andrew z posledného kurzu o 16.00, takže sme išli domov spolu. Sedel pred televízorom (práve sa začínali skoky na lyžiach), zatiaľ čo ja som sa venovala predvianočnému upratovaniu. Nečudovala som sa, že mu to bude vadiť. Vianoce boli za rohom a ja som bola až po uši v práci. Zapol som vysávač a začal upratovať.Zrazu motor stroja zmĺkol. “Výborne, chýbal mi už len pokazený vysávač,” pomyslela som si. Zrazu som na chrbte pocítil prenikavú bolesť, akoby ma niekto šľahol bičom
– Idiot! Musíš to urobiť hneď teraz? – zakričal bez toho, aby prestal omotávať kábel okolo mňa. Inokedy si dovolil byť násilný na Nový rok. Už si ani nepamätám, o čo vtedy išlo. Časom sa to pre neho stalo zvykom. Bitím vyjadroval svoju nespokojnosť. Už sa ani nesnažil nijako sa obmedzovať. Udieral päsťou, akoby mu bolo jedno, či mi na tvári zanechá stopy. Prečo som od neho neodišla už po prvom údere? Sama neviem. Asi som vedel, že nemám kam ísť.
V mojej blízkosti nebol nikto, kto by mi mohol pomôcť. Som jedináčik.O matku som prišiel, keď som mal 16 rokov. Otec zomrel o štyri roky neskôr. Zostala mi len teta, ale tá žije v Mníchove a už roky nie sme v kontakte. Keby som to neurobil, pravdepodobne by došlo k tragédii. 8. marca som mal chvíľu na zamyslenie.
Môj manžel mi na Deň žien nedal kvety ani čokoládu. Namiesto toho som dostala poriadny výprask, pretože ovládač od televízora nebol na svojom mieste, a po druhej rane som, myslím, spadla. Potom ma Andrew začal kopať. Začal som sa zmietať na podlahe. Narazila som do stola a prevrátila vázu. Keď sa mi dostala na dosah, schmatla som ju a hodila som ju Andrewovi do tváre. Prekvapený na chvíľu zastavil svoj útok. To mi stačilo na útek. Len som schmatla kabelku a vybehla z domu v tom, čo som mala na sebe. Ponáhľala som sa rovno na vlakovú stanicu.
Otvorila som peňaženku a hľadala som papierik, na ktorom som mala napísanú adresu tety Heleny. “Aj keby ma nechcela prijať, radšej budem žobrať, ako žiť s touto obludou,” pomyslela som si. Podišiel som k pokladni – Anna, daj mi lístok na ďalší autobus do Mníchova, – povedal som zlomeným hlasom – Paulina, čo sa deje? Zase je to Andrej, však – Nemôžem o tom teraz hovoriť. Musím sa odtiaľto dostať preč, – povedal som a siahol som po peniazoch. Z peňaženky som vytiahol stozlatú bankovku.Rozplakala som sa. Nestačilo to na to, aby som odišiel.
Mal som však šťastie. Dievča, ktoré pracovalo pri pokladni a obsluhovalo medzinárodného dopravcu, som poznal už niekoľko rokov – Nebojte sa. Len si ju vezmite a nemyslite na peniaze, – povedala a vtlačila mi do ruky letenku. – Autobus odchádza o dvanásť minút zo siedmej stanice. Ponáhľajte sa, celú cestu som sa obával, čo nájdem, keď prídem. Bola som si istá, že po toľkých rokoch ma teta ani nespozná.Bála som sa, aby som ušetrila. Keď som stál na jej prahu, ani sa na nič nepýtala. Pozvala ma dnu, nakŕmila ma a pripravila mi izbu.
Zlatá žena, dnes stojím na vlastných nohách. Pracujem ako čašníčka, a hoci nezarábam kokosy, spolu s prepitným si môžem dovoliť včas platiť prenajatý byt a žiť slušný život. S tetou Helenou som v pravidelnom kontakte. Do konca života sa jej nikdy nevďačím za to, čo pre mňa urobila, ale Andrej? Pomaly sa snažím zabudnúť na tú nočnú moru, ktorú mi spôsobil.
Viem však, že čoskoro mu budem musieť opäť čeliť, pretože formálne sme stále manželia. Tentoraz sa však stretneme na súde a tam mi nebude môcť ublížiť.