“Keď moja stará mama zomrela, nastala debata o tom, čo si z jej veľkého domu vziať. V každom z nás sa prebudili inštinkty, ktoré sme si nechceli priznať. Výnimkou bola Justina. Hoci mala právo žiadať veľa, požiadala len o vázu. Vedel som, že za tým niečo je.”
Pracovníčka pohrebného ústavu určite videla viac ako jednu. Takže vôbec nereagovala na to, že ja a moji súrodenci sa nesprávame ako typickí smútiaci. Bola to Justyna, kto si s ňou rozumel v technických záležitostiach.
Nemohli sme sa zdržať rozboru toho, čo by sme mohli zdediť – dom, viete, bude treba predať, – analyzoval Michal. – Nie je z toho východisko, napokon, je to príliš veľká hodnota na to, aby ho niekto z nás získal. – Trochu škoda, – lamentoval som, pretože som vždy túžil po veľkom dome na predmestí. Vedel som však, že odpor je márny.Nikdy by som nepresvedčil súrodencov, aby mi ho dali, a tiež som nemal prostriedky na vyplatenie takej drahej nehnuteľnosti.
– Tento dom je aj tak piesňou budúcnosti,” spomína Mariola. – Súd bude pravdepodobne chcieť, aby sa zistilo, kde sa nachádza nevlastný syn tejto babičky. Ak ide o delenie majetku, nie je to ten typ človeka, ktorý obnovuje väzby. Mimovoľne som sa pozrela na Justinu, hoci obviňovať ju, že sa priživuje na babičkinej smrti, nebolo správne. Áno, po Kacperovej smrti sa od nás odsťahovala a ani pred jeho smrťou si nebola veľmi blízka.Pravidelne však navštevovala svoju starú mamu.
Možno počítala s tým, že jej úpadok bude výrazný, ale zároveň treba povedať, že v posledných mesiacoch jej života starostlivosťou nešetrila.
Bola možno ešte poctivejšia ako my. Babička nás vždy vychovávala pevnou rukou, akoby namiesto našich rodičov, ktorí mimochodom pomerne skoro zomreli. Bola k nej takmer taká nežná ako k svojim vnúčatám – to je pravda – vyskočili sme, lebo Justyna sa nečakane objavila vedľa nás. – Vlastne som sa s ňou chcela porozprávať o dome.
Tu sme sa delili o dedičstvo a jej zostalo vybrať rakvu a vence. Vyzeralo to, akoby sme ju od toho zámerne odvádzali.
– Neber si k srdcu, čo hovorí Mariolka, – oponoval Michael rovnako zmätený ako ja. – Nemyslela tým teba. Ten dom by patril Kacperovi rovnako ako nám. Babičke bol tak trochu na očiach a určite dostával výprask dvakrát častejšie ako ja. Bojíme sa o Bolka, teda Benka, ktorého opatrovali starí rodičia a potom nám uletel. – Nie, o tom nie, – ospravedlňujúco sa usmiala.
– Nechcem Kačperovu časť domu. Viete, nemám deti a pravdepodobne ani nebudem mať ďalšie a žijem pohodlne. A často som preč, taká práca… To som ti chcela povedať.” – Hlúpe veci, Justyna – tentoraz sa Mariola rozhodla prehovoriť.
Áno, dúfali sme, že z dedičstva získame čo najviac, ale nie na úkor najmladšieho brata. – Si ešte mladý, budeš pokračovať v živote. Nikto z nás od teba nevyžaduje, aby si Caspera navždy oplakával – ale myslím to vážne.Nechcem ten dom.Chcem len tú vázu z obývačky – Váza? Justína sa tentoraz usmiala nielen perami, ale aj očami – Ukážem ti ju po pohrebe, ale sľúb, že tá váza bude pre mňa.
Babičkine tajomstvá Ešte chvíľu sme boli všetci dojatí Justíninou láskavosťou, ale večer sa už začali vkrádať pochybnosti. Napokon sme sa ako sprisahanci večer stretli v mojom byte. Manžel sa pri pohľade na nás zamračil a odišiel do izby môjho syna, hral sa s ním na konzole a dôrazne dával najavo, že s nami nechce mať nič spoločné. Nemala som mu to za zlé. Sama som bola prekvapená, že mám v sebe toľko zlých emócií.
Radšej som sa o ne delila so súrodencami ako s ním a so synom – A ako je možné, že v tejto váze je poklad? – nemohla vydržať Mariola, než som priniesla tinktúru, ktorú môj manžel hrdo pripravoval každý rok – Poklad?Myslíš mapu alebo čo?” – Možno mapu, – moja sestra si očividne nevšimla, že sa jej Michal trochu vysmieva. – Nevieš, čo robila stará mama počas vojny.
Vždy bola taká záhadná, a predsa sa niekedy diali čudné veci, nie? Mala trochu pravdu Stará mama bola počas vojny zdravotnou sestrou v nemeckej nemocnici. Mala z toho dokonca trochu nepríjemnosti, pretože po vojne sa našli ľudia, ktorí ju za to chceli hnať na zodpovednosť. Ale akosi to pre ňu nikdy nebolo veľmi zlé. Keď sa vyskytli problémy, vždy sa našiel niekto, kto jej podal pomocnú ruku. Dokonca aj keď jej zomreli rodičia a ona musela, teraz už ako vdova, požiadať o naše zverenie do starostlivosti, nemala s tým problém. Keď sa Michal zaplietol s opozíciou a z ničoho nič ho držali vo väzbe, babička tiež zariadila jeho prepustenie – Tá váza bola vždy čudná -, postavila som sa na stranu sestry.
– Priznajme si, bolo to škaredé. A stará mama ju mala vždy poruke a vlastne do nej nikdy nedávala ani kvety. Možno je Justyna múdrejšia, ako si myslíme – a čo by sme mali urobiť – ja neviem, rozbiť ju a pozrieť sa, čo je vnútri? Všetky tri sme ju začali analyzovať, ale zároveň sme všetky vedeli, že to nemá veľký zmysel – Ak tam nič nie je – začala som -, tak budeme vyzerať ako idioti – a vlastne Justyna nám sľúbila, že nám ju ukáže. Ak je to mapa pokladu, možno sa s nami o ňu podelí.
Nakoniec ten dom nechcela ako hmotný majetok a my sme si s úľavou vydýchli.Vidina rozbitia vázy bola lákavá, ale každý z nás sa cítil o niečo lepšie a pomyslel si, že sme predsa len celkom dobrí ľudia a nepôjdeme tak ďaleko.
V čom spočívalo tajomstvo vázy? Pohreb a smútočný obrad neboli príjemné zážitky. Stará mama nám dala zabrať, ale zároveň za nás vždy bojovala ako levica a naše deti bezhranične milovala.Bola nežná aj k našim manželom a manželkám, takže niet divu, že sme za ňou úprimne smútili. Na chvíľu sme dokonca zabudli na vázu, ale po smútočnom obrade nám Justínin úsmev pripomenul, že máme pred sebou ešte jedno tajomstvo. Rozlúčili sme sa s rodinami a zamierili sme k babičke za našou mlčiacou švagrinou.Justína potvrdila naše predpoklady
– “Bude sa to musieť pribiť,” oznámila. – Má dvojité dno, ale už sa do nej nedá dostať.S babičkou sme to skúšali niekoľkokrát, dokonca sme to odniesli niekomu, kto sa v takýchto veciach vyzná, ale nič. Naposledy sme ho takto použili na jar 1946. To je dlhá doba – čo je vo vnútri? Justína podala vázu Michalovi a ten ju z celej sily rozbil o betónovú podlahu. Ak nás teraz pozorovali nejakí susedia, určite rozmýšľali, či majú zavolať políciu. Váza sa zmenila na stovky malých črepín a medzi nimi sme uvideli kúsok papiera – Pozor, je veľmi starý, – upozornila nás Justyna.
Ako na povel sme od papiera odskočili. Justyna ho pomocou malých klieštikov zdvihla a opatrne odniesla do obývačky. Tam na stôl položila zväzok papierov. Mariola dostala štuchnutie lakťom, tak veľmi som chcela najprv vidieť papier – Mená? – Chvíľu som nerozumela – Ako Irena S. – moja sestra si rýchlejšie spojila fakty, Justyna sa opäť usmiala.
Naša večne prísna a nahnevaná babička ako mladé dievča zachraňovala židovské deti v nemeckej nemocnici – nie sama, – dodala hneď švagriná. – Bola súčasťou väčšej organizácie. Dokonca nebola jedinou zdravotnou sestrou, ale bola to ona, kto žil so svojím manželom v dome plnom nacistov. Ťažko by sa našlo lepšie miesto na evidenciu židovských a poľských mien týchto detí. Nikto ich nepodozrieval, povedala vaša stará mama, nikto sa na vázu ani nepozrel.Pre ľudí, ktorí obývali ich dom, boli ako neviditeľní. Potom sa údaje odovzdali tomu, kto ich potreboval, ale stará mama si urobila kópiu pre prípad, že by ich niekto nenašiel alebo sa údaje niekde stratili. A tak uviazli v tejto váze
– Budeme hľadači pokladov? – To nám nikdy nepovedala… – Bola som trochu sklamaná a trochu smutná. – Nedôverovala nám? – Asi sa bála o vašu bezpečnosť, – vysvetlila mi švagriná. – Celkom nedávno mi povedala, keď som jej rozprávala, že mám v hlave správu o rôznych príkladoch, ako Poliaci počas vojny pomáhali Poliakom, viete, nielen Židom, ale aj Rómom, Ukrajincom a naopak. Takýto dôkaz, že ľudské bytosti sú vždy nad hranicami.
Povedala, že po vojne mala vždy veľa problémov. Dostávala veľa pomoci od ľudí, ktorým pomáhala, ale aj veľa trpkých slov od tých, ktorí ju vždy podozrievali z kolaborácie. – A čo tá váza? – spýtal sa ma manžel, keď som sa večer vrátila domov, trochu uplakaná a trochu opitá. – Budeme hľadači pokladov?” – “Justína bude,” odpovedala som. Dúfam, že sa jej plán vytvoriť túto reportáž podarí a spomienka na babičku sa nestratí.
