K pokladni pristúpila staršia pani s tovarom na vozíku. Vyzerala ako dievča z vidieka. Predavačka skontrolovala tovar, vložila ho do tašky a uviedla sumu: “To bude dvetisíc tristo štyridsať”.
“Tu sa nedá platiť telefónom,” povedala pokladníčka, “čím to je, že aj v našom dedinskom obchode sa dá, ale v hlavnom meste v supermarkete nie – tak to tu chodí. “Buď platíte kartou, alebo v hotovosti.”
“Doba kamenná,” zamrmlala stará pani a siahla do peňaženky po plastovú kartu. Vytiahla ju a vložila do platobného terminálu. “Vložte ju znova!” – požiadala pokladníčka a potom zakričala na svoju kolegyňu: “Anka, skontroluj spojenie s bankou!” “Nie je tu internet!” – zakričala pokladníčka Anka
– Ako to myslíš! V hlavnom meste nie je internet? To snáď nemyslíte vážne! “Odkedy je tu táto chatrč?” stará pani sa rozzúrila. “Budete musieť zaplatiť v hotovosti,” povedal pokladník. Stará žena preklínala hlavné mesto, tento supermarket a IT ľudí, ale napriek tomu siahla do peňaženky a vytiahla stozlotú bankovku.
“Robíte si zo mňa srandu? Dajte mi správne peniaze!” žiadal pokladník. “Čo je na tom zlé?” zahundrala stará pani. My cudziu menu neprijímame!” – odpovedala pokladníčka – “A náš štát mi vypláca dôchodok na moju kartu. Vy nemáte prístup na internet.
Neviem, ako zaplatiť kartou! Zaplaťte alebo odložte tovar.” – Si sa zbláznil. Prišiel som zo svojej dediny, aby som si kúpil tieto veci! Keby sme ich mali tu, neprišiel by som do vášho zaplaveného obchodu. Vezmite si doláre!” “Babička, ja ti ich vymením,” povedal jej babičke muž stojaci za ňou. “No tak, vymeňte ich.
– A za aký kurz ich vymeníme? – Samozrejme, kurzom banky. Pozrime sa na ich webovú stránku, – povedala a vytiahla smartfón. Internet je online!” zakričala Anka od druhej pokladnice… Všetci ľudia stojaci v rade sa na starú pani pozerali s úžasom.
