“- Nie, nie je to moja povinnosť. Je to len moja dobrá vôľa,” povedal som. Snažil som sa hovoriť pokojne, ale vo vnútri to vo mne vrelo. – A radím vám, aby ste sa zmierili s tým, že nie som váš sluha,” dodal som a ukončil rozhovor. Na tento deň som čakal dlhé roky.
V deň svojich 65. narodenín som požiadal o dôchodok. V skutočnosti som mal z finančných dôvodov v úmysle pracovať ešte niekoľko rokov, ale zdravie mi odmietalo slúžiť. Každým dňom som sa cítil viac a viac unavený a vyhorený. Navyše sa mi ozývala reuma, ktorá mi veľmi sťažovala plnenie každodenných povinností. Preto som si jedného rána povedal dosť a rozhodol som sa konečne odísť do zaslúženého dôchodku. Tešil som sa na prvý deň svojho nového života.
Konečne sa budem môcť venovať svojim vášňam, na ktoré som predtým nemala čas ani silu. Knihy, divadlo, výlety a stretnutia s priateľmi. Moja dcéra mala úplne iné plány V prvý deň môjho odchodu do dôchodku som sa rozišla za úsvitu.
Pozrela som sa na hodinky a ubezpečila sa, že do práce určite neprídem neskoro. Až potom som si uvedomila, že sa predsa len nemusím nikam ponáhľať. Lenivo a bez náhlenia som si pripravila kávu a raňajky. A cítila som sa pri tom skvele.
– Môžem zobrať deti na niekoľko hodín?- Neskoro ráno som počul hlas svojej dcéry, ktorá ma volala. – Musím niečo urobiť a nemám ich s kým nechať – a prečo nie sú v škôlke?
– Ak mám byť úprimná, chcela som si len oddýchnuť a užiť si voľný čas, nie starať sa o štyri nevychované deti. Krzyś je mierne prechladnutý, takže som ho nechcela vziať do škôlky
. A viete, ako to je. Jeden je chorý a hneď všetci ostatní tiež kýchajú a ťahajú sa za nos.” Marta chrlila slová rýchlosťou guľometu.
A okamžite sa vo mne zrodila vzbura, ale skôr ako som stihla čokoľvek povedať, Marta povedala, že tam bude o necelú hodinu.Mávla som rukou. Veď sa nič nestane, keď budem niekoľko hodín sedieť s vnúčatami. Veď si ešte stihnem oddýchnuť. Bola som vyčerpaná Deti mojej dcéry sú naozaj malí chorľasi. V ten deň mi dali poriadne zabrať.
Ku koncu dňa som už nemala silu nič robiť. – Mala si ich priniesť na pár hodín, nie na celý deň – povedala som nahnevane, len čo sa dcéra objavila v mojom byte. Milujem svoje vnúčatá, ale starať sa o ne od rána do večera je naozaj nad moje sily. – Prepáč, mami – povedala dcéra a pobozkala ma na líce.
– Mala som nejaké vybavovačky a nemohla som ich prísť vyzdvihnúť skôr. Možno som stará, ale určite nie slepá. Moja dcéra mala nový účes a žiarivý lak na nechtoch.Cítila som sa na ňu nahnevaná. Ja som ten, kto sedí s deťmi, zatiaľ čo ona behá po kaderníctvach a kozmetikách. Ja som však nič nepovedala. Nechcel som vyprovokovať hádku. Koniec koncov, sedieť s deťmi na dôchodku nebol žiadny veľký problém. Na to sú predsa babky, nie? Začala ma využívať Nasledujúce dni sa točili len okolo mňa.
Navštívila som knižnicu, kúpila si permanentku do divadla, prihlásila sa na jogu a stretla sa s priateľmi na káve. Boli to fantastické dni a ja som sa konečne cítila šťastná a oddýchnutá. Potom sa mi opäť ozvala dcéra – Mami, mám obrovskú prosbu,” povedala hneď, ako som zdvihla telefón. “Ale nie, zase odo mňa niečo chce.” – prebehla mi hlavou nie veľmi pohodová myšlienka. A hoci som mala výčitky svedomia, že sa mi nechce pomáhať dcére, rozhodla som sa nepodľahnúť tlaku – Čo je to? – Spýtala som sa nie veľmi zdvorilo – Deti opäť prechladli a nemôžu ísť do škôlky. A ja ich nemám s kým nechať, lebo Marek je na pár dní na služobnej ceste – povedala – Tak si vezmi dovolenku – navrhla som
– Vieš, že nemôžem. V mojej práci to nie je vítané, – povedala. – Prosím, – dodala po niekoľkých sekundách, – dobre, – nakoniec som súhlasil. – Ale nezvykni si na to. Nabudúce si s tým budeš musieť poradiť sama. Dcéra takmer okamžite zavesila a po niekoľkých minútach zazvonila pri dverách. Zdalo sa, akoby bola niekde nablízku a čakala len na moje dovolenie. Mala som toho dosť A veľmi rýchlo som pocítila, že som urobila chybu. Deti mojej dcéry boli neposlušné a rozmaznané. A aj keď boli choré, správali sa hrozne.
Ku koncu dňa som ich už mala dosť. Cítila som sa taká vyčerpaná zo všetkých síl a chcela som dcére povedať, že si musí nájsť niekoho iného, kto sa o ňu na druhý deň postará. Nemala som však na to srdce. Koniec koncov, nájsť nočnú opatrovateľku bolo na hranici zázraku. Tak som zaťala zuby a celé dni som pokračovala v dohľade nad štyrmi malými uličníkmi. Na konci týždňa som mala pocit, že som vykonala veľa manuálnej práce a jediné, na čo som mala chuť, bolo ležať celý deň na pohovke. Ísť do divadla alebo sa stretnúť s priateľmi neprichádzalo ani do úvahy. Nebudem opatrovateľkou na telefóne Na niekoľko ďalších dní nastala relatívna pohoda. Vnuci sa vrátili do škôlky a zdalo sa, že konečne budem mať čas pre seba.
Tento stav však netrval dlho. Len čo som na displeji telefónu uvidel číslo svojej dcéry, hneď som vedel, kvôli čomu mi volá. “Ale nie, tentoraz nebudem súhlasiť s tým, aby mi strážila vnúčatá,” pomyslela som si. A ani nešlo o zlomyseľnosť. Jednoducho som sa necítil dobre. Nielenže som sám prechladol, ale už niekoľko dní ma trápil reumatizmus. – Áno? – Ide o deti, – počula som povzdych.
– Zase niečo chytili a ja ich nemám s kým nechať. Môžem sa na teba spoľahnúť? Pár sekúnd som neprehovorila – Mami, počuješ ma? – Počula som Martin netrpezlivý hlas – Áno, počujem, – odpovedala som. – Ale nemôžem ti pomôcť – v slúchadle bolo ticho. Bola prekvapená a nahnevaná – Ale čo tým myslíš – prekvapila sa Marta. Asi nečakala, že tentoraz odmietnem – Len vám nemôžem pomôcť – zopakoval som.
– Necítim sa dobre. A okrem toho mám iné plány,” povedal som a potom som dodal, že to bude musieť zvládnuť sama. “Si na dôchodku,” počul som dcérin rozhorčený hlas. Nahneval som sa. “Áno, som na dôchodku. Ale to neznamená, že nemám vlastný život, – odpovedala som rozhodne. Marta sa zasmiala, ale v tom smiechu som počula hnev – Všetky staré mamy sa starajú o svoje vnúčatá. Keď si ešte pracovala, neobťažovala som ťa.Ale teraz si na dôchodku, takže by si mohla tráviť trochu viac času s vnúčatami.”
V Martinom hlase som cítila rastúce rozhorčenie. Toto už bolo priveľa. Ak si moja dcéra myslela, že je mojou povinnosťou starať sa o jej deti, veľmi sa mýlila – Dlhé roky som sa vám snažil pomáhať, ako som len mohol. Ale teraz už na to nemám silu. Áno, z času na čas môžem deti pohlídať, ale nebudem ich trvalou opatrovateľkou,” odpovedala som nahnevane. Dôrazne som dcéru odmietla, nemyslela som si, že som vychovala takého sebca, ktorý by ma zneužíval. Dosť bolo toho – ale je to tvoja povinnosť! – zvolala Marta – Nie, to nie je moja povinnosť. Je to len moja dobrá vôľa,” povedal som.
Snažil som sa hovoriť pokojne, ale vo vnútri to vo mne vrelo. – A radím vám, aby ste sa zmierili s tým, že nie som váš sluha,” dodala som a ukončila rozhovor. Celý deň som sa nemohla spamätať. Opakovane som chcela zavolať dcére a povedať jej, aby priviedla deti späť.
To som však neurobila. Dobre som si uvedomovala, že ak sa teraz podvolím, moja dcéra ma bude neustále využívať. Preto som bol dôsledný a mlčal som. Po niekoľkých dňoch sa dcéra objavila na prahu mojich dverí – Môžem vojsť? – spýtala sa. Pustil som ju dnu, ponúkol jej kávu a v ten deň sme sa dlho rozprávali. Zároveň sme si stanovili určité pravidlá. Sľúbil som, že jej budem pomáhať, ale len keď na to budem mať čas, silu a chuť. Bolo jasné, že Marta nie je šťastná.
Nemala však na výber. A ja som pochopil, že niekedy musíte dať do popredia svoje vlastné potreby. Vaše vlastné potreby sú rovnako dôležité ako potreby vašich detí a vnúčat.
