Môj syn sa pred takmer 10 rokmi oženil s rozvedenou ženou. Ona už mala dcéru z prvého manželstva. Zázračné dieťa menom Christina. Alebo Chrystia, ako ju volala jej matka. Prijal som Chrystiu ako svoju vnučku. Nikdy som nerozdeľoval svoje vnúčatá na príbuzných a príbuzných. Pomáhala som synovej rodine, ako som len mohla, niekedy peniazmi, inokedy starostlivosťou o vnúčatá, aby si manželstvo mohlo oddýchnuť. So svokrou sme sa nehádali.
Ale neboli sme si nijako zvlášť blízki. Jej bývalý manžel pravidelne platil výživné na dcéru, ale odmietal sa s ňou stretávať. Pred rokom sa Chrystia vydala a môj syn a ja sme neboli pozvaní na svadbu. Povedali, že svadba je len pre rodinných príslušníkov.
Ukázalo sa, že ja a môj syn sme pre nich cudzí ľudia. Ja som v poriadku, ale môj syn, ktorý ju desať rokov vychovával, nie je rodina? A otec, ktorému sa ospravedlnili len Aliho policajti, je rodina? A ja som sa cítila zle. Prijala som ju ako vlastnú, starala som sa o ňu ako o vnučku… Ale mlčala som, aby som zachovala pokoj v rodine. Aj môj syn prehltol tú urážku, hoci na jeho tvári bolo vidieť, že to zanedbávanie bolí aj jeho.
Dva mesiace po svadbe som zdedila byt. Bol to jednoizbový byt. Prenajímal som nájomníkov a dostával som dobrý príplatok k dôchodku.
Pred niekoľkými dňami mi zavolala moja snacha. Povedala mi, že Khrystia je tehotná, že novomanželia nemajú peniaze na prenájom bytu, a požiadala ma, aby som jej vnučku a jej manžela pustil do bytu, ktorý prenajímam.
Ukázalo sa, že ak sa ide na svadbu, nie je to rodina. Ale ak nemáš kde bývať, tak som tvoja rodina, tvoja babička. Ešte som jej neodpovedala. Ale pravdepodobne poviem nie. Niektorí ľudia si možno myslia, že zaoberať sa urážkami je zbytočné, ale ja sa nechystám “pochopiť a odpustiť”. Dokonca sa čudujem svojmu synovi, ako mohol po takejto urážke ďalej žiť s touto ženou!