Chcel by som vám povedať o veľmi zlom skutku, ktorého som sa dopustil pred 20 rokmi a ktorý si dodnes vyčítam. Dôsledkom tohto činu je môj syn, ktorého veľmi milujem a na ktorého som hrdý. Nemám odpustenie pre svojho manžela, ktorého veľmi milujem. Po takmer 20 rokoch manželstva si môj manžel myslí, že vychoval dobrého a slušného syna. Už pred svadbou som vedela, že dieťa je iné. Ale tohto muža som veľmi milovala.
A bolo to vzájomné. Rozhodla som sa mlčať a povedať, že sa čoskoro stane otcom. Ale keď môj manžel ochorel, pomyslela som si, že by som možno mala povedať pravdu? Alebo by som to možno mala nechať tak? Pred svadbou sme sa s manželom často hádali kvôli maličkostiam. Moja mladosť, horúca povaha, zmysel pre maximalizmus a iné veci ma prinútili uraziť sa a odísť do dediny k rodičom. Počas jednej z týchto hádok som urobila najväčšiu chybu svojho života.
Večer išla s kamarátkou do nočného klubu, aby si znepriatelila svojho priateľa. Zoznámil som sa s niekým iným. Rozprávali sme sa a strávili spolu večer. Ráno som si rýchlo zbalila veci a odišla. Mala som veľké obavy, pretože som podviedla svojho budúceho manžela. Ale nemala som silu to priznať. A potom som zistila, že čakám dieťa. “Je to dieťa?” pomyslela som si. Podľa mojich výpočtov mohol byť otcom buď môj priateľ, alebo tento cudzinec.
A potom som si uvedomila, že dieťa je od cudzieho muža. Tak sme sa pohádali! Preklínal som všetko a všetkých. Nemohol som uveriť, že sa mi to stalo. Povedal som jej, že čakám dieťa a ona bola šťastná. Ešte sme neboli manželia, ale malo sa to stať. A správa, že sa staneme rodičmi, tento proces urýchlila. Brali sme sa v úzkom rodinnom kruhu. O šesť mesiacov neskôr sa mi narodil syn. Nevedela som, čo ma čaká, ale keď som videla šťastný výraz na tvári mladého otca, rozhodla som sa, že mu o zrade nepoviem. Dvadsať rokov uplynulo rýchlo.
Bol som šťastný, že chyba mojej mladosti mi dala syna. A že som všetko utajila pred svojím manželom. Ukázalo sa, že je to ten najlepší otec a manžel na svete. Keby som neodolala a nepriznala sa, možno by sa to nestalo. Z nášho chlapca vyrástol slušný človek, dokončil školu a nastúpil do ústavu. Dokonca si našiel peknú priateľku. Chodia spolu už viac ako rok.
Nemôžeme sa nabažiť jeho úspechov. Jeho život nebol ľahký a bezstarostný: v práci pracoval nepretržite a doma sa snažil tráviť čo najviac času so svojím dieťaťom. Všetko bolo v poriadku, ale vo veku 40 rokov sa začal sťažovať na svoje zdravie. Obviňovali sme z toho stres a pracovné zaťaženie a ja nedokážem slovami opísať, čo som vtedy prežívala. Celý môj život mi preletel pred očami. Cítila som sa vinná voči svojmu milovanému: musel vychovávať úplne cudzie dieťa bez toho, aby o tom vedel. Prečo som sa nepriznala hneď?
Keď bol môj manžel chorý, sedela som pri jeho posteli a prosila Boha o jeho uzdravenie. Sľúbila som si, že ak sa uzdraví, poviem mu pravdu. Koniec koncov, možno nikdy nič nepoznal a z mojej strany by to voči nemu nebolo fér. Po nejakom čase sa manžel spamätal a ja som bola pripravená zveriť sa, ale potom prišiel lekár a prerušil ma. Vyšla som na chodbu a dlho sa zotavovala. Na oddelení som cítil, že sa musím vyspovedať.
Chcela som sa čo najskôr zbaviť toho bremena a povedať všetko manželovi. Ale nepomyslela som na to – potrebuje túto pravdu? Onedlho manžela prepustili domov a my so synom sme ho obklopili starostlivosťou a láskou.
V hĺbke duše som si však vyčítala zradu. A opäť som stál pred voľbou: mám o zrade povedať, alebo navždy mlčať? Kto vôbec potrebuje túto pravdu? Toľko rokov sme žili spolu bez nej a boli sme šťastní. A zdá sa, že sa cíti zle. Stále sa ma pýta, prečo som taká smutná. Musím niečo vymyslieť, kým sa definitívne rozhodnem. Milujem svoju rodinu a najviac sa bojím, že ju stratím. Ale moje svedomie mi nedá v noci spať. Minulosť sa nedá vrátiť späť a nikdy nebude odpustená, ale nič neľutujem. Konečne mám svojho syna – svoju radosť a pýchu.
