Po 20 rokoch som sa rozhodol, že budem učiť svojho učiteľa a všetkých spolužiakov, ktorí sa mi v škole posmievali. Vyrastal som v chudobnej rodine. Môj otec opustil rodinu, keď som bol dieťa. Moja matka ma preto musela vychovávať sama. Tvrdo pracovala, aby zabezpečila naše základné potreby. Ale pracovala v škole, do ktorej som chodil, a bola upratovačkou. Po šichte, po večeroch, pracovala aj v obchodoch.
Viete si predstaviť, ako biedne sme žili. Spolužiaci sa mi smiali, všetko oblečenie som mala staré, niekedy príliš malé a o módnych vychytávkach som nemohla ani snívať. Ale všetci moji rovesníci ich mali. Neváhala som umývať mamu a dokonca som jej niekedy po vyučovaní pomáhala vytierať školské podlahy. Presúvala som lavice a utierala tabule.
Cítil som jej bolesť – videl som jej ťažkú prácu. Nemala som priateľov: hanbili sa za mňa a spolužiaci sa mi smiali. Okrem toho učiteľ patril k tým, ktorí milovali bohatých rodičov.
Deti z chudobných rodín odmietala. Ja som od nej dostával najviac. Moja mama nebola schopná platiť všetky prostriedky a príspevky načas, a tak si to učiteľka vybíjala na mne. Raz mi povedala niečo, čo ma veľmi ranilo. Pamätal som si to do konca života. Jedného dňa si ma zavolala k tabuli a začala ma poučovať. Povedala, že niekto ako ja nikdy v živote nič nedosiahne. Že som syn rybárky. Že moja životná cesta je predurčená. Jej slová mi utkveli v pamäti.
Aj keď som bol vtedy ešte dieťa. Každý rok prišli všetci moji spolužiaci do mesta na stretnutie. Ja som bol jediný, kto tam nechcel ísť. Nechcel som spomínať na školské časy. Nemal som na to čas. Ale po dvadsiatich rokoch sa situácia zmenila.
Rozhodol som sa ísť na banket, na ktorom bol samozrejme prítomný aj môj učiteľ. Ako zvyčajne, moji spolužiaci si dohodli stretnutie v drahej reštaurácii a počas večierka sa tútor pýtal, kto čo dosiahol, kto sa čím stal. Jeden z nich pracoval v taxíku, iný sa stal právnikom, ďalší účtovníkom. Teraz som bol na rade ja. Všetci sa začali šibalsky usmievať.
Povedal som len, že pracujem v stavebníctve. Opäť sa na mňa začali pozerať a mysleli si, že som len štukatér alebo údržbár. Neodmietol som, nič som nevysvetľoval a až ku koncu banketu som si vypýtal mikrofón a oznámil, že chcem zaplatiť celú akciu – gesto širokej vôle. Zo všetkých strán sa na mňa valili poznámky, že je to veľmi drahé, že je horúci deň a že všetci sú takí. Len nevedeli, čo bude nasledovať po mojom návrhu. Povedal som, že táto reštaurácia je moja. A preto si ju môžem dovoliť. Takže všetky peniaze, ktoré od nich vyberieme, im vrátime.
Za ten okamih, keď tam stáli s rozžiarenými tvárami, sa oplatilo žiť a pracovať. Navždy si budem pamätať ich otvorené ústa. A po prázdninách som učiteľovi ponúkol odvoz domov v mojom luxusnom aute. Takto som sa mohol pomstiť tým, ktorí si ma počas školských čias doberali.
Dokázal som im, že nezáleží na tom, z akej rodiny pochádzate. Najdôležitejšia je túžba po úspechu a rozvoji. A ja som svoju matku usadil na pobreží mora, v útulnom a krásnom dome. Odišla na zaslúžený odpočinok.
