Bývanie vedľa mojej bývalej svokry bolo pre mňa vždy výzvou. Postavili sme vysoký plot, čím sme vytvorili vizuálnu bariéru, ktorá odrážala naše citové odcudzenie, ale veľmi to nepomohlo. Zrazu mi na nej začalo záležať, hoci som nevedel prečo ani ako sa to stalo. Pred tromi desaťročiami som sa ako devätnásťročná vydala za svojho suseda Volodymyra.
Bol odo mňa o šesť rokov starší a dlho sme sa pred svadbou nestretli. Všetko by bolo v poriadku, ale náš manželský život v mojom dome sa rýchlo ocitol v troskách. Vladimír sa ukázal ako nesúrodý so mnou, nesnažil sa byť lepším partnerom. Jeho rozhodnutie presťahovať sa do Kanady bolo posledným klincom do rakvy nášho manželstva. V 21 rokoch som už bola rozvedená, čo v našej dedine nebolo vítané. Bolo to ťažké obdobie, ale čas lieči! O šesť rokov neskôr som stretla úžasného muža a začala som plnohodnotný rodinný život s dvoma deťmi.
Teraz som Vladimírovi vďačná za to, že opustil môj život a vydláždil cestu mojej skutočnej láske. Jeho matka, moja bývalá svokra, žila celé tie roky vedľa nás. S pribúdajúcim vekom začala zápasiť s domácimi prácami. Raz som ju videla, ako sa snaží získať vodu, a to ma dojalo k slzám. Pristúpil som k nej a ponúkol som jej pomoc, pričom som ju ubezpečil, že je to úprimný ľudský čin a že sa na ňu pozerám ako na staršiu susedu, nie ako na svoju bývalú svokru.
Teraz jej varím, nakupujem a upratujem. Keď som sa spýtala manžela, čo si myslí o mojich nových povinnostiach, jeho slová ma zahriali pri srdci: “To potvrdzuje, že som si vybral najlepšiu ženu na svete.” Život prináša nečakané zvraty, ale verím, že konať dobro je našou ľudskou povinnosťou.
