Moja dcéra Kaśka nedávno porodila moje prvé vnúča Filipka. Konečne sme po všetkých tých mesiacoch čakania zorganizovali krstiny.
V kostole všetko prebehlo krásne, ale to, čo sa dialo potom, je iný príbeh. Máme veľkú rodinu, takže som dcére od začiatku hovorila, že bude lepšie, ak si na oslavu prenajmeme priestory. Veď po krste budú všetci hladní a na mieste konania sa nikto nemusí starať o upratovanie.
Dokonca som sa ponúkla, že prispejem polovicou na náklady, veď viete – dieťa je nielen radosť, ale aj výdavok. Ale moja dcéra a zať trvali na tom, aby sa oslava konala u nich doma. “Fajn, nech je po ich,” povedala som si.
– Povedal som si, veď čo som mohol urobiť… Dal som jej na prípravu takmer tisíc zlotých.
Okrem nich a mňa a môjho manžela tam malo byť ešte šesť ľudí. V dnešnej dobe všetko stojí peniaze, tak som im chcela prispieť, nechcela som, aby si všetko museli platiť zo svojho. Tak sme po krste prišli ku Kasi, všetci sme boli hladní ako vlci.
A na stole… tyčinky, obyčajné krehké pečivo, asi rovno z trhu. A dva šaláty, jeden so sleďom a druhý bez mäsa. Toľko.Myslela som si, že je to možno len občerstvenie pred večerou, tak som išla za Kasi a jemne som jej navrhla, že je možno čas podať niečo výdatnejšie. Ale ona povedala, že čo mám na mysli, veď už je to všetko jedlo.
Verte mi, srdce sa mi zastavilo. Ako môžete pozvať rodinu, ktorá prišla zďaleka, a takto sa k nej správať? Hnev vo mne vzkypel. Žijeme na vidieku, tu všetci žijú tradične, keď pozvete hosťa, vyložíte pred neho, čo máte v chladničke, stôl plný jedla. Vedel som, že sa ľuďom dostaneme na jazyk.
Bez rozmýšľania som si objednal päť veľkých pizz, Kaśky som sa na nič nepýtal. Aspoň nikto nebude hladný. Ale tá hanba… taká hanba, že sa to nedá ani opísať. V našej rodine sa vždy dbalo na to, aby hosť neodchádzal s prázdnym bruchom. A teraz sa moja dcéra urazila, že som vzala veci do vlastných rúk. Ale ako som sa mohla pozerať na to, ako všetci sedia a pozerajú na seba? Iné je, že keby mi Kasia vopred povedala, že plánuje takúto “skromnú” oslavu, zobral by som všetkých týchto hostí pred krstom na nejakú slušnú večeru.
Mohla mi povedať, že sa nechystá nič robiť, takže by som jej tú tisícku nedal. Teraz neviem, ako mám situáciu riešiť. Na jednej strane chápem, že moja dcéra je dospelá, má svoj vlastný život a môže si robiť, čo chce.
Ale na druhej strane… je to aj moja rodina, moji hostia. Manželova sestra prišla až sto kilometrov ďaleko, pretože som na ňu veľmi naliehala. Ako sa teraz môžeme pozrieť ľuďom do očí?Krstní rodičia priniesli solídne dary, je vidieť, že sa namáhali, a čo za to dostali?
Niekedy mám pocit, že tieto mladšie generácie majú iný prístup k životu, ale znamená to, že tradície a dobré mravy musia ísť bokom? Dúfam, že časom sa nám to podarí objasniť, ale zatiaľ srdce bolí a to veľmi.
