“Rodina si na nás spomenula, keď sme dom kupovali. Moja oáza pokoja sa zmenila na penzión pre príživníkov.”

“Náš dom jednoducho praskal vo švíkoch a chladnička neustále svietila prázdnotou. O praní a žehlení posteľnej bielizne ani nehovorím. Už som sotva žila. Idylická staroba na vidieku sa zmenila na mučenie a namiesto vtákov som počúvala krik kričiacich detí. Toto malo byť naše útočisko, chceli sme uniknúť ruchu mesta a užívať si priestor.

Tak sme si postavili dom uprostred ničoho.Ale nebolo nám dopriate užívať si ticho.

Marian, môj manžel a ja sme nikdy neorganizovali rodinné oslavy. Dokonca aj meniny či blahoželania k narodeninám sme prijímali telefonicky. Nebolo to preto, že by sme sa izolovali alebo naše vzťahy s príbuznými boli zlé.

Koniec koncov, ani nás často nepozývali. Chýbala nám plocha, čo sme bolestne pociťovali na každom kroku.Obrazne aj doslova.Neustále sme sa tlačili medzi sebou a často sme do seba narážali.

Boli sme natlačení ako slede na 29 metroch štvorcových. My – teda ja, Marián a naše dve dcéry. Izba, kuchyňa a kúpeľňa, to bolo celé kráľovstvo Dcéry nikdy nepozvali ani svojich priateľov, lebo kde inde by sedeli. Na deň sme zložili gauče k stene, aby si dievčatá mohli robiť domáce úlohy pri stole.

Ola a Hania boli usilovné žiačky a nedovolili nám ani zapnúť televízor, pretože nemali rozdelenú pozornosť a nedokázali sa sústrediť. A tak sme s manželom trávili každé popoludnie v týždni v kuchyni a rozprávali sme sa šeptom, aby sme nerušili dcéry pri učení. Boli sme veľmi unavení, ale nemohli sme si dovoliť kúpiť väčší byt.

Po autonehode sme boli s manželom dôchodcovia s vážnymi zraneniami chrbtice. Našťastie sme sa dokázali pohybovať sami a nejako sme to zvládli. O šetrení pár drobných však nemohlo byť ani reči.

Vždy sme s Mariánom snívali, že keď sa deti osamostatnia, postavíme si dom niekde pri lese alebo ešte lepšie pri jazere. Samozrejme, bol to len nesplniteľný sen, ale bolo zábavné fantazírovať. Ako sa ukázalo, niekedy sa fantázie stanú skutočnosťou, a dokonca sa dejú zázraky.

Keď Mariánova teta v Kanade zomrela, on a jeho brat zdedili peknú sumu peňazí. Náš veľký sen sa konečne mohol stať skutočnosťou. Nečakaný prílev peňazí sa šťastne zhodoval so svadbou našich detí.Oslávili sme svadby našich dcér a potom sme začali stavať nádherný dom na krásnom mieste, obklopený lesmi a jazerami. Keď sme najali stavebnú čatu, rodina si ťukala na hlavu a myslela si, že sme sa zbláznili.

Nikto nechápal, prečo nás to ťahá do takej odľahlej oblasti. Dokonca niektorí ľudia hovorili, že toto rozhodnutie budeme trpko ľutovať.

Keby sme vedeli, že sa toto proroctvo naplní… Ale zatiaľ sme vedeli svoje. Nikoho sme nežiadali o pomoc, ani nikto z našich rodinných príslušníkov nám ju neponúkol. Naše vysnívané hniezdo sme si zariadili po svojom a boli sme naozaj šťastní.Čoskoro však naša počiatočná eufória trochu ochladla.

Naša veľká rodina, ktorá sa ešte nedávno vysmievala nášmu nápadu postaviť si dom niekde na konci sveta, si na nás spomenula. Začali sa nečakane objavovať.Naša sestra s rodinou k nám prišla na celý mesiac, bratranci a ich priatelia na pár dní a nakoniec si na nás spomenuli aj naši priatelia, pretože správa sa rýchlo rozšírila.

Na jeseň, keď sa objavili huby, náš dom praskal vo švíkoch a naša chladnička, hoci sa pravidelne plnila, bola stále prázdna. O praní a žehlení posteľnej bielizne ani nehovorím.Moje dve sestry a ich päť detí ohlásili príchod na zimné prázdniny. Takmer som sa rozplakala, ale akosi som nemohla odmietnuť. Mala som toho dosť.

Nie že by sme neboli pohostinní alebo nemali radi rodinu, to vôbec nie. Ale naše peňaženky sa strašne zoštíhlili a boli takmer prázdne, pretože rodina zhltla leví podiel našich peňazí. Po roku nepretržitých návštev si môj chorý chrbát vyberal veľkú daň. K nášmu domu sa správali ako k bezplatnému penziónu a rozvášnené deti ho takmer zdemolovali. Veľa vecí sa hodilo na rekonštrukciu alebo aspoň na osvieženie.

O tom sme s manželom na staré kolená nesnívali Proroctvo tých, ktorí hovorili, že toto rozhodnutie budeme ľutovať, sa naplnilo. Takže tento rok, keď sa blížilo obdobie dovoleniek, sme si aj my urobili dovolenku tým, že sme išli do kúpeľov.Celý rok odpočívate v tejto divočine, dýchate čerstvý vzduch, načo potrebujete dovolenku?

– Niektorí ľudia sa nás pýtali, prečo sa nám nechce vysvetľovať, že chceme utiecť od dotieravých hostí, ktorí majú problém po sebe upratať. Niekoľko ľudí nás nazvalo nehostinnými.

Je nám to ľúto, pretože sa nepovažujeme za nehostinných. Čo teda môžeme urobiť pre to, aby vlk vystrčil hlavu a ovce boli celé?

Related Posts