Keď odišiel posledný hosť, pocítil som úľavu, ale aj trpkosť. Stalo sa toho toľko, padlo toľko slov, že ani neviem, kde začať. Za pol minúty som pravdepodobne vyhodila do koša niekoľko stoviek zlotých, z ktorých všetky boli darčeky pre môjho manžela.
Ale nemohla som to urobiť inak, pochopíte. Možno začnem tým, že som túto oslavu robila z celého srdca, chcela som manželovi spríjemniť ťažké dni po jeho chorobe. Nikdy to u nás nebolo ľahké, ale po tom, čím sme si prešli, som si myslela, že rodina je naša opora.
No mýlila som sa, manžel niekoľko rokov bojoval s rakovinou, prežili sme nočnú moru. Teraz je zdravý, ale vlastne stále žijeme v strachu. Ako každý, kto niekedy zažil túto zákernú chorobu, predsa vie, že sa to všetko môže vrátiť v okamihu, ani sa človek nemá čas pozrieť. A teraz, na jeho narodeniny, som ho chcela prekvapiť a pripravila som oslavu – maličkú a skromnú, lebo sme si to mohli dovoliť.
Pozvala som svoju rodinu: mamu, sestry s rodinami a babičku. Môj manžel nie je v kontakte so svojím, takže oni boli jediní hostia. Pripravila som, čo som mohla – tvarohový koláč, ktorý mu vždy chutí, dva šaláty, nejaké údeniny, zeleninu. Jednoduché, ale so srdcom. A čo, namiesto teplých slov, podpory, som dostal lavínu kritiky.
– Je tu taká bieda – kde je koláč? Takto oslavovať bez torty, no tak! – Prečo tak skromne? Nemohol som uveriť tomu, čo som počul. Veď oni vedia, aký máme život, aké ťažké chvíle sú za nami.
Môj manžel bojoval s rakovinou a teraz je pre nás každý deň darom. Ja jediná pracujem, manžel kvôli chorobe prišiel o prácu, zatiaľ si inú nehľadá.
Kedysi pracoval v stavebníctve, ale teraz je na to príliš zoslabnutý.Ale tým to neskončilo. Moja stará mama namiesto toho, aby všetkých umlčala, nadhodila, že žiť s chorým človekom je utrpenie. Mohol by byť niekto bezcitnejší? Môj manžel, ktorý sedel vedľa mňa, to všetko počul.A tie otázky, či spísal závet…
Ako hovorila moja mama: treba sa pripraviť na všetko, na každú eventualitu. Naozaj? Na jeho narodeniny? To bolo nad moje sily – dostali sme dobré darčeky, fakt.
Tablet na partnerstvo od sestier, elektrickú deku od babky, ešte niečo od mamy. Ale po všetkých tých slovách, po všetkej tej atmosfére boli tie darčeky ako… ako falošný úsmev. Všetky som ich vzala hneď, ako sa za nimi zavreli dvere, a vyhodila som ich. Áno, možno šialený čin, ale v tom čase som cítil, že je to jediný spôsob, ako sa oslobodiť od tejto falošnosti, od týchto jedovatých poznámok.
Už ich nikdy nepozvem. Mám pravdu? Ja neviem. Ale jedno viem určite – je lepšie byť sám ako v spoločnosti. Možno im naša láska, náš spoločný boj nestačí, ale pre nás je to celý svet. A nedovolím, aby nám to niekto vzal, dokonca ani rodina.