Pred mnohými rokmi mi zomrela matka a môj otec, ktorý bol vtedy ešte dosť mladý, si do nášho domu priviedol inú ženu. V žiadnom prípade mu to nevyčítam.
Strata manželky bola ťažká aj pre neho. Po deviatej triede nastúpil na technickú školu v hlavnom meste a býval na internáte. Prešli roky. Skončil som vysokú školu a našiel som si dobrú prácu. Tam som stretol Viku. Začali sme spolu žiť. Čoskoro otehotnela a napriek námietkam jej rodičov sme náš vzťah oficiálne zaregistrovali. Na jednej z pravidelných kontrol sme sa dozvedeli, že budeme mať dve deti, a nie len jedno.
Narodili sa nám dvojčatá a Viktória sa začala podobať sama sebe. Veľmi som sa obávala o jej stav, ale pripisovala som to popôrodnej depresii. Musela som pracovať ešte tvrdšie, aby som zarobila viac peňazí. Veď dve deti sú veľké výdavky…
Keď mali deti šesť mesiacov, manželka nás opustila a vrátila sa k rodičom. Žili sme neďaleko od seba. Keďže sme boli tak blízko, nechcela vidieť svoje deti. Manželka podala žiadosť o rozvod, svokra sa tvárila, že si ma nevšíma, a odvrátila sa. Bol som nútený presťahovať sa k otcovi a nevlastnej matke.
Bola celkom nežná a starostlivá voči svojim vnúčatám. Pomáhala mi a chvíľu s nimi zostala. Som jej za to nesmierne vďačná. Keď deti dosiahli škôlkarský vek, vrátila som sa do hlavného mesta a našla si prácu.
Nedávno som náhodou stretol svoju bývalú priateľku na ulici, keď som sa vracal s deťmi z premiéry novej rozprávky. Vika povedala, že chce všetko skúsiť znova. Bol som prekvapený. Naozaj si myslí, že sa dá niečo vrátiť? Keď deti vyrástli, keď sme sa naučili žiť a zvládnuť bez nej? “Za tie roky k nám ani raz neprišla a nezavolala.” “Nepotrebujeme ťa!” povedala som. Som si istá, že v budúcnosti deti pochopia, prečo som to urobila, a odpustia mi.
