Moja stará mama ma naučila, že k manželovi treba byť úprimný a láskavý. S mojím starým otcom prežili spolu dlhý život, nech odpočívajú v pokoji. Ach, babička, babička. Časy sa zmenili. Veľmi sa zmenili…
Uvedomila som si, že si môžem veriť až vtedy, keď ma opustil môj priateľ. Po skončení univerzity som sa zamestnala vo firme môjho spolužiaka. Jeho firma sa zaoberala výrobou nábytku. Vykonával som najmä prácu účtovníka, hoci som vzdelaním ekonóm. Niekedy som však musel riešiť problémy v oblasti svojej odbornosti. Bol som dobre platený. Rok po ukončení štúdia som sa oženil a narodil sa mi syn.
Vzala som si potrebnú materskú dovolenku, dala chlapca do škôlky a vrátila sa do práce. Ukázalo sa, že spoločnosť mala problémy. Hrozil jej bankrot.
Plánovali znížiť počet zamestnancov. Na zozname kandidátov na prepustenie som bol na prvom mieste. Vedel som, že firmu môžem dostať z krízy (samozrejme, nie sám, ale s pomocou akčného plánu, ktorý som vypracoval). Hovoril som s vedením firmy a ponúkol som im svoj plán na prekonanie krízy. Podarilo sa nám to, firma začala opäť dosahovať zisk a ja som bol povýšený. Zároveň sa mi päťkrát (!) zvýšil plat.
Manželovi som povedala o zvýšení platu, ale neuviedla som konkrétnu sumu. Leví podiel svojho platu som si vzala do banky. Šetril som na synov byt a svedomie ma vôbec netrápilo.
Veď som šetrila peniaze pre svojho syna. Pred niekoľkými mesiacmi som zistila, že môj manžel má priateľku a trojročnú dcéru. Obišla som sa bez nadávok a kriku. Pokojne som požiadala o rozvod. Môj rodinný život sa skončil. A to, že som nepočúvala babkine rady a nedôverovala manželovi, mi teraz veľmi pomohlo.
Finančný “vankúš” nahromadený v banke mi pomohol bezbolestne prežiť rozvod. Dnes som slobodná žena s vlastným bytom. Mám prácu s vysokým platom. Mám syna. Nepotrebujem manžela.
