“Tajne som si adoptovala opustené dievčatko priamo v pôrodnici. Oksana bola zapísaná ako druhé dievčatko v mojich dvojičkách.”
Keď som raz v noci išla do nemocnice s kontrakciami, čakali sme s manželom štvrté dieťa. to znamená, že v tom čase už bola naša rodina “beznádejne veľká”. môj druhý a tretí chlapec sú dvojčatá, hoci ani ja, ani manžel sme pred nami dvojičky v rodine nemali. Preto po mojom ďalšom tehotenstve hlavná rodinná otázka (samozrejme, s trochou humoru) znela: “Čo ak budeme mať opäť dvojčatá?” Naši starí rodičia boli veľmi ohromení: najprv sme museli urobiť radosť im všetkým. Vďaka ultrazvuku sa nám podarilo zistiť, či sú to dvojčatá alebo nie. Ukázalo sa, že nie sú: štvrtý “nindža” chodil sám. Konečne je po všetkom… Umiestnili ma v platenej jednolôžkovej izbe, ktorú sme si s manželom vopred zaplatili. a o pár hodín mi priniesli môjho chlapčeka na kŕmenie. o pár minút neskôr vstúpil do mojej izby hlavný lekár a pri pohľade dolu povedal: “Máš pravdu.
Máme tu situáciu… –
Dnes ráno osemnásťročné dievča porodilo dievčatko, napísalo odmietnutie, zavolalo si taxík a odišlo z nemocnice. – Po pôrode ledva chodila, ale v nemocnici nechcela zostať ani o minútu dlhšie. Začala hysterčiť, tak som ju musel pustiť.
A ty, ako viem, si veľmi chcela dvojičky… Rozmýšľala som… Možno by si si mohla vziať dieťa?
– A napíšeme, že si porodila dvojičky… – Preto nechcem dať dieťa do detského domova. Čo je to za život pre dieťa? Jedna slza ….- Samozrejme, je to nelegálne, môžete absolvovať oficiálny postup adopcie, ale trvá to mesiace a nie je isté, že sa všetko podarí. – A celý ten čas bude dieťa v detskom domove. Je to škoda… Ak mám byť úprimný, bol som ohromený… Dobre som sa poznal so správkyňou Ľubov Stepanovnou. Bola to príjemná žena, veľmi milá. Rozprávali sme sa aj mimo nemocnice. Asi preto ma oslovila s takou “úlisnou” ponukou.
Ale v hre bol život a osud odmietnutého… Rozhodol som sa takmer okamžite! Mám skúsenosti s výchovou dvojčiat. Chýba nám len piate dieťa, aby sme vyrovnali skóre. povedala som to, samozrejme, ako vtip, ale v každom vtipe, veď to poznáte… Mimochodom, všetky moje deti sú chlapci a manžel tak veľmi sníval o dcére…
Bolo to v košatých deväťdesiatych rokoch, deti sa vtedy cez opatrovnícke úrady neregistrovali. moja Oksana bola jednoducho zapísaná ako moja druhá v poradí dvojičiek. A rodine som vysvetlila nasledovné: že sa stáva, že druhé dieťa nie je na ultrazvuku vidieť u prvého dieťaťa. Preto sa moji príbuzní veľa nevypytovali.
Vedel o tom len môj manžel, ktorý moje rozhodnutie prijal s buchnutím. Smiešne je, že Oksana sa naňho veľmi podobá, je modrooká a blond. Teraz sú deti už dospelé a nikto ani len netuší, že Oksana nie je naša.
