S manželom sme porodili a vychovali štyri deti: dvoch synov a dve dcéry. Všetci získali vyššie vzdelanie. Dnes žije každý z nich s vlastnou rodinou. Máme veľa vnúčat. Naše dcéry nás navštevujú, volajú nám, pomáhajú nám. Ale pre našich synov akoby sme nikdy neexistovali. Zabudli na nás. Volajú svokry, volajú vnúčatá.
A synovia sa pravdepodobne domnievajú, že keďže ich manželka alebo syn zavolali ich matke, opýtali sa na jej zdravie a zablahoželali jej k sviatku, sami sa už o ňu nemusia starať. My však chceme od nich len počuť. Aspoň niekedy. Snažíme sa ich zavolať sami, ale bez úspechu. Je jasné, že chlapci majú svoje problémy, ale majú dcéry menej starostí? Ale naše dcéry si na nás čas nájdu. Náš vek a zdravotný stav nám nedovoľujú riešiť naše problémy úplne samostatne. Niekedy potrebujeme pomoc.
Keď bolo potrebné opraviť strechu, musel som sa obrátiť na cudzích ľudí a moji synovia mi neprišli na pomoc. Keď môj manžel potreboval pomoc lekára, môj zať ho vzal na kliniku a dcéry mi so všetkým pomohli. Synovia sa obmedzili na telefonovanie…
Pred rokom a pol sa najstaršia dcéra v dôsledku nehody sama stala invalidom. Teraz sama potrebuje pomoc. Starala sa o nás najmladšia dcéra, ale pred pol rokom prišla o prácu a odišla pracovať do Európy. A my, dvaja starí muži, sme zostali bez toho, aby sa o nás niekto postaral. Nemáme silu ísť do lekárne po lieky.
Dôchodok nám sotva stačí na živobytie, takže nemôžeme zamestnať opatrovateľku. Moja najstaršia snacha navrhla, aby sme predali dom a presťahovali sa do domova dôchodcov. Podmienky sú tam dobré a potrebná zdravotná starostlivosť je dostupná. Suma získaná z predaja domu stačí na zaplatenie bývania v domove dôchodcov.
A ak to nebude stačiť, jej snacha peniaze pridá. Samotná myšlienka nie je zlá. Škoda len, že nás žiadny z našich synov nepozval, aby sme žili s nimi.
