Keď som bol ešte veľmi mladý v škole, mama ma vždy ráno tak pokojne budila. Pripravovala mi chutné raňajky a do školy mi dávala aj voňavé buchty, ktoré s obľubou piekla pre môjho otca a pre mňa a môjho brata, pretože vedela, že ich máme veľmi radi.
Keď som vyrástla, išla som študovať do mesta vzdialeného niekoľko sto kilometrov od môjho domova. Do školy som musel odchádzať o pol desiatej a moja mama musela byť do desiatej v práci. Ale každé ráno mi mama volala, budila ma, aby som sa učil, a pýtala sa, či mám niečo na raňajky a či sa mám v chladnom období teplo obliecť.
Odvtedy prešlo veľa rokov a dnes mám rodinu, dcéru, ale každé ráno sa začína maminým telefonátom. Vstáva skoro a hneď mi volá. Pýta sa na môj život, na moju rodinu a žiada ma, aby som nezabudol raňajkovať.
Moja mama už nie je mladá, ale ja sa každé ráno teším na jej telefonát ako nikdy predtým. A v hĺbke duše sa bojím, že raz príde deň, keď mi mama už nezavolá a ja už nebudem dieťa, môj život bude iný. Vážte si svoje matky, majte ich radi a buďte s nimi trpezliví, najmä keď starnú. Je to škoda, ale mamy netrvajú večne.
