Všetci spolužiaci sa mi vždy smiali. Dôvodom ich posmechu bola moja matka, ktorá mala 64 rokov, keď som mal len 15. Keď na rodičovské združenia všetkých mojich spolužiakov prišli mladé matky, tá moja vyzerala skôr ako babička. Časom som sa za ňu začala hanbiť… Keď som už nemohla vydržať posmešky spolužiakov, prišla som, zbalila som si veci do batohu a odišla domov.
Potuloval som sa po železničných staniciach a staniciach metra, nocoval som, kde sa dalo, jedol som, čo sa dalo cez deň zohnať. Raz som na jednej stanici stretol maminho priateľa, nášho suseda, tetu Káťu, ktorá prišla a sadla si vedľa mňa. Tvoju mamu odviezla sanitka.” “Nemala si ma rodiť v takom veku,” povedala som urazene. Povedala som, že tvoju mamu odviezla sanitka. Teraz je v nemocnici! Povedala som jej, aby ťa neopúšťala, ale oľutovala to.
– Prečo? – Tvoja mama ťa našla na Nový rok ráno na lavičke pred naším domom. Mrzol si tam, tak ťa vzala domov. Tvoja mama niekoľko mesiacov hľadala tvojich rodičov, ale keď už nebola nádej, že ich nájde, adoptovala si ťa.
“A toto je tvoje ‘ďakujem’?” “Klamete!” Nemohla som uveriť tomu, čo som počula. Po hodine plaču, keď som sedela na vlhkej podlahe, som vstala a utekala za mamou. Likar sa nado mnou zľutoval a dovolil mi ísť za mamou. Mami, neopúšťaj ma, potrebujem ťa!” kričala som z plných pľúc. Vďaka Bohu, mama bola zachránená a ja som sa za ňu nehanbila, už som na ňu bola hrdá. Mama ma zachránila pred vlhkými múrmi sirotinca a ona sama, taká malá a krehká, sa stala mojou rodinou.
