– “Ach, Baba Klava, ako dlho to môžeš ťahať? Zajtra mám v obchode kontrolu, kvôli tebe mi chýba v pokladni! Žiadal som ťa, aby si všetko vrátil včas.” – Gal, je mi to ľúto… ale nemám teraz ani cent. Dostal si dôchodok, musel si ísť rovno do obchodu po peniaze. “Vravela si, že si ich mala vrátiť pred dvoma týždňami!”
– Nekrič tak, drahá… Ja tie peniaze naozaj nemám. – Tak ich choď hľadať, dám ti čas do večera. Baba Klava odišla z obchodu a po tvári jej stekali slzy. Nemohla ísť ďalej, kvôli slzám nevidela na cestu. Vtom sa prihnalo zvláštne auto, ktoré v dedine ešte nikdy nevidela. Z auta vystúpil energický strýko a vošiel do obchodu.
“Teta Galia, to som ja, poznáš ma?” “Ach, Aljoša, stal si sa takým galantným, takým mestským. Vyzeráš tak staro. – Áno, teta Gala, prišiel som na chvíľu do rodnej dediny. – Je dobre, že nezabúdaš na svoj rodný kraj, vracaj sa častejšie.
-Pokúsim sa. Dajte mi bonboniéru, tú najlepšiu, najdrahšiu. A ešte lepšie, dajte mi päť škatúľ naraz, lebo musím navštíviť veľa ľudí. Z obchodu vyšiel veselý muž s veľkou taškou a všimol si plačúcu babku Klavu.
– Čo je s tebou? Urazila ťa Galka? – Nie, naopak, pomohla mi a ja som ju sklamal. Čo si jedol, pil, alebo čo?” – O čom to hovoríš, drahá? Prijímal som jedlo, ale môj dôchodok sa používa na liečbu môjho starého otca.
Lieky sú dnes také drahé… Aljoša sa vrátil do obchodu a skontroloval v zápisníku, čo babka Klava kúpila. Naozaj to boli len potraviny: cukor, múka, chlieb, klobása. Aljoša za babičku všetko zaplatil a kúpil jej tašku s potravinami. – Nech sa tvoj dedko čoskoro uzdraví. – Ďakujem, drahá… Ani neviem, čo mám povedať. Takých ľudí ako ty je málo.
