Minulý mesiac ma ohromila správa, že môj syn Stasik má priateľku. A prečo ju potrebuje? Robím pre neho všetko: varím, upratujem, periem, posielam ho do práce, skoro vstávam… Je to len dieťa! Stasikovo správanie sa zrazu zmenilo. Z času na čas odchádzal z domu, mizol na celé večery alebo sa zamykal vo svojej izbe.
Mala som oňho strach. Tušil som, že má problémy. Možno sa dostal do nesprávnej spoločnosti alebo sa zaplietol do konfliktu? Veď v týchto dňoch je na uliciach toľko zla… Pýtala som sa ho, ale on povedal: “Neboj sa, mami. Nie je sa čoho obávať, všetko je ako zvyčajne.”
– Synu, pochop, že keď zomrel tvoj otec, mal som pre teba len nádej. Aj ja sa cítim osamelý. Nemám si s kým večer sadnúť. V poslednom čase si sa mi tak vzdialila…” Už som cítila, ako sa mi oči plnia slzami. “Nemôžem to urobiť!” “Mami, hrám futbal s kamarátmi. Dobre, pokúsim sa ťa tak často neopúšťať,” povedal. Nie že by som bol proti futbalu, ale mal som pocit, že Stasik predo mnou niečo skrýva.
“Asi má priateľku. Je pekný, nie je hlúpy, má už bradu, vyzerá vážne, takže sa niet čomu čudovať,” povedala Elena, naša suseda, keď som sa jej priznal so svojimi problémami. Zakrútila som si prstom na spánku. Stasik a dievča? Ha, mám to! Prečo ju potrebuje? Veď ja varím, upratujem a periem. Nakoniec, všetky tieto mužské a ženské záležitosti nie sú až také dôležité. A už vôbec nie v jeho veku!
Na to je ešte čas! Lenka však zasiala semienko úzkosti… Dokonca som začal ľutovať, čo som jej povedal! Odvtedy som Stasikovo správanie sledoval ešte pozornejšie. Niekedy, ak som sa cítil dobre, som predstieral, že sa prechádzam po meste, sadol som si na lavičku pri dverách alebo v obchode a sledoval som, kam a s kým môj syn chodí, kým mi nezmizol z dohľadu. Potom som vstala a išla ďalej.
A naozaj! Niečo bolo zle! Začal sa o seba lepšie starať. Chodil na tréningy. A neskoro! Trénovať od šiestej do desiatej večer? To je dlhý čas. A cez víkendy sa často vracal po polnoci a ospravedlňoval sa, že sa zdržal u kamaráta, bol na narodeninovej oslave a podobne. Inzeráty D. – Chápem všetko, synku… ale trasiem sa tu od strachu. Mohol si ma varovať!” zvolala som.
Videl som, že Stasik sa hanbí. A to je dobre! Takto sa správať k jeho úbohej matke… Odvtedy som sa stal múdrejším. Hneď ako odišiel, zavolala som mu. Nie že by som bol nejaký trúfalý, ale vtedy som mal naozaj také nervové bolesti… Hruď sa mi trhala tak, že sa bojím spomenúť. Nakoniec mi jedného dňa Stasik povedal: “Mami, ty si vždy v poriadku. Nehraj sa na obeť! Choď spať, čoskoro sa vrátim. Mám 22 rokov, som dospelá, môžem ísť von a tráviť čas bez mamy! Tieto slová ma zranili. Po tomto telefonáte som s ním dva dni nehovorila. Nakoniec, po takmer roku takéhoto boja a klamstiev, mi Stasik povedal pravdu. Myslela som si, že sa mýlim. “Mami, chodím s dievčaťom, volá sa Káťa.
Už ti nechcem klamať a hlásiť sa ti každú minútu. “Mami, musíš pochopiť jednu vec,” povedal, “milujem ťa, som ti za všetko vďačný a vždy budeš pre mňa najdôležitejšia žena na svete. Ale stretol som Káťu a chcem si s ňou vybudovať vzťah. Stretávať sa s ňou, chodiť von, večerať, prípadne s ňou aj žiť…
– Čo to hovoríš?! Už som ho nemohla počúvať. Prečo s ňou chceš žiť? Nie si so svojou mamou šťastný?” spýtala som sa, roniac slzy. “Mami, prestaň…” povedal. “Nemôžeš ma stále držať na vôdzke. Stal som sa dospelým a mám právo na vlastný život! Nechápal som, čo sa mu stalo. Čo sa deje s týmito deťmi? Čo som urobil zle, že sa ku mne takto správajú? Potom som sa pohádal so Stasikom. Odišiel, ale večer sa vrátil. Bol som si istý, že sa chcel ospravedlniť a povedať, že Katka je hlupaňa.
Ale mýlila som sa. Sadol si vedľa mňa a najprv mi znova povedal, ako veľmi ma miluje a potrebuje. A potom zaspieval ďalšiu pieseň: “Viem, že ti moja staršia sestra ublížila, ale vtedy mala pravdu. Snažíš sa každého ovládať, kladieš si vlastné podmienky, izoluješ nás od sveta. Otec nemal priateľov, nikdy nevychádzal z domu. Vlastne sa s nikým z rodiny nestýkame… Chcel som ho prerušiť, ale on pokračoval: “Už nie som mamičkin synček, ktorý si musí po každom kýchnutí utrieť soplík.
Pracujem, mám 23 rokov a už vyše roka chodím s krásnou dievčinou, ktorá sa ti vopred nepáči a ktorej nedáš najmenšiu šancu, hoci si ju nikdy nevidel. “Mami, nenúť ma, aby som si vybral – teba alebo ju – lebo to nie je normálne!” “No, ty by si si ju nevybral!” vykríkla som, “nejde o to, koho by som si vybrala.
Ide o to, že Káťa by ma pred takúto voľbu nikdy nepostavila. Je to neľudské, je to šialené, mami. Milujem vás oboch, hoci každý svojím spôsobom. Nechajte ma byť šťastným! A nechajte sa o túto radosť podeliť so mnou. Mlčala som, po tvári mi stekali slzy.
– … Ach, cítim sa tak zle. Otvor okno, prosím! – Mami, prestaň! Prosím ťa! Preboha, jedného dňa budeš naozaj potrebovať pomoc, a potom tomu nebudem veriť! Akú pomoc? Chceš, aby som predstieral? Cítim sa naozaj zle! Stasik mi povedal, aby som si to premyslel, a povedal, že sa vráti na druhý deň ráno. Zajtra ráno? Pôjde von celú noc? Idem sa zblázniť od strachu! A kto mu bude robiť sendviče?
Kto ho bude jemne budiť? Je to táto… Káťa. Čo mám robiť? Myslel to naozaj vážne? Nikdy som nechcel nikoho izolovať.
A ani som nepomyslel na to, že by som si založil vlastné kánony. Na čo sa sťažuje? Presne tak, to dievča mu vymylo mozog! Urobím správnu vec: pozvem ju na večeru. Uvidím ju osobne, porozprávam sa s ňou od srdca k srdcu a spoznám ju zvnútra. Iné východisko neexistuje. Nemôžem si dovoliť stratiť posledného blízkeho človeka, ktorý mi zostal.
