Môj syn sa pred takmer 10 rokmi oženil s rozvedenou ženou. Ona už mala dcéru z prvého manželstva. Nádherné dieťa menom Christina. Alebo Khrystia, ako ju volala jej matka. Chrystynu som prijala za svoju vnučku. Nikdy som nerozdeľoval svoje vnúčatá na príbuzných a nepríbuzných.
Pomáhala som synovej rodine, ako som len mohla, niekedy peniazmi, inokedy starostlivosťou o vnúčatá, aby si manželia mohli oddýchnuť. So svokrou sme sa nehádali. Ale neboli sme si nijako zvlášť blízki. Jej bývalý manžel pravidelne platil výživné na dcéru, ale nechcel sa s ňou stretávať. Pred rokom sa Khrystia vydala.
Môj syn a ja sme na svadbu neboli pozvaní. Povedali, že svadba je len pre členov rodiny. Ukázalo sa, že ja a môj syn sme pre nich cudzí ľudia. Ja som v poriadku, ale môj syn, ktorý ju desať rokov vychovával, nie je rodina?
A otec, ktorému sa polícia iba ospravedlnila, je rodina? A ja som sa cítila zle. Prijala som ju za svoju, starala som sa o ňu ako o svoju vnučku… Ale mlčala som, aby som zachovala pokoj v rodine. Môj syn tiež prehltol urážku, hoci z jeho tváre bolo jasné, že takéto zanedbávanie bolí aj jeho.
Dva mesiace po svadbe som zdedila byt. Bol to jednoizbový byt. Nájomníkov som prenajal a mám dobrý príplatok k dôchodku. Pred niekoľkými dňami mi zavolala snacha. Povedala mi, že Khrystia je tehotná, že mladí ľudia nemajú peniaze na prenájom bytu, a požiadala ma, aby som vnučku a jej manžela pustila do bytu, ktorý prenajímam. Ukázalo sa, že ak sa ide na svadbu, nie je to rodina.
A ak nemáš kde bývať, potom som rodina ja, babka. Ešte som jej neodpovedala. Ale pravdepodobne odpoviem. Niekto si možno myslí, že je zbytočné pamätať si urážky, ale ja sa nechystám “pochopiť a odpustiť”. Dokonca sa čudujem svojmu synovi, ako mohol s touto ženou po takejto urážke ďalej žiť!
