S Olegom sme sa vzali z lásky. Počas nášho vzťahu sa o mňa tak dobre staral, že som nepochybovala, že s takýmto mužom budem tou najšťastnejšou manželkou. Zdalo sa mi, že našu lásku nemôže nič zničiť. Po svadbe sme začali žiť oddelene v prenajatom byte. Moji rodičia a Olegova matka zostali v dedine. Všetko bolo skvelé. V našej rodine vládla úplná harmónia.
Narodil sa nám syn Michail. Pravdepodobne by sme ďalej žili pokojne a šťastne, keby jeho matka neochorela. Potom Oleg trval na tom, aby sme ju vzali k nám. – “Aňa, stala sa z nej pacientka pripútaná na lôžko, stará sa o ňu suseda, musíme ju vziať k nám. Je to predsa moja vlastná matka. Vôbec som nechcel, aby Polina Igorevna žila s nami. Mám malé dieťa, nemôžem sa starať o pacienta pripútaného na lôžko! Nemám silu, nervy, chuť. A vo všeobecnosti chorí ľudia smrdia. Prečo by som to mal znášať? Tak som hneď povedal: “Máš staršiu sestru, nech príde a postará sa o tvoju matku.
“Nebaví ju chodiť von do Francúzska?” -Ano, nemôže, má tam prácu… -My tiež nemôžeme, máme dieťa a veľa práce! Oleg chvíľu mlčal a potom povedal: -Potom pôjdem za mamou sám! Ani mne sa tento stav nepáči.
Nie je jasné, ako dlho bude moja svokra chorá. Nechcem žiť bez manžela. -Ak odídeš, mala by si vedieť, že sa nemusíš vrátiť. A on si aj tak zbalil veci a odišiel. No, dobre, že sa zbavil! Rozhodol sa a opustil mňa a môjho syna.
