Pre mňa, trinásťročné dievča, bol rozvod rodičov veľkým stresom. Mala som rada svoju matku a otca a bola som si istá, že sa majú radi. A potom zrazu… Keď som mala pätnásť, mama nám priviedla nového muža. Bol ku mne a môjmu mladšiemu bratovi veľmi milý. Chcel sa stať naším priateľom, na našu žiadosť nám kupoval detské darčeky, brával nás na daču a k moru a mal veľmi rád moju mamu.
Podarilo sa mu spriateliť s mojím bratom. Ale so mnou to nevyšlo. Stále som mal zášť voči otcovi, ktorý nás zradil. Vyrástli sme. Môj brat sa stal vojakom. Slúži na základe zmluvy ďaleko od nás. Moja matka a nevlastný otec mi prenechali byt a presťahovali sa do jeho domu v dedine. Nenavštevoval som ich.
Prišla za mnou len moja matka. Môj nevlastný otec jej poslal darčeky. Vydala som sa, mala som dcéru, ale čoskoro som sa s ním rozišla. Keď mala moja dcéra päť rokov, zomrela mi matka. O dva mesiace neskôr jej nevlastný otec ochorel na mŕtvicu. Priviezli ho do nemocnice a po mesiaci liečby ho prepustili “ležmo” s odporúčaním na domácu starostlivosť. Vtedy som ho prvýkrát prišiel navštíviť do jeho dediny. Išiel som s úmyslom najímať pre neho zdravotnú sestru.
Ale keď som videla tie podmienky… Ako tam žila moja matka? Bolo to devätnáste storočie. Kúrenie drevom, voda zo studne a vybavenie na dvore. Ja, obyvateľ mesta, som nechápal, ako môže niekto žiť v takýchto podmienkach.
A ešte viac, ako sa starať o pacienta pripútaného na lôžko. Napadlo mi, že by bolo lepšie umiestniť otca do domova dôchodcov. Povedal som o tom svojmu nevlastnému otcovi. Keď ma uvidel, rozžiaril sa.
Asi si myslel, že som ho prišiel vziať k sebe domov. Keď som však spomenul myšlienku útulku, zachmúril sa a zdráhal sa odpovedať. A teraz stojím pred rozhodnutím – mám ho poslať do detského domova? Ale potom ma bude trápiť pocit viny. Veď bol ku mne a môjmu bratovi taký láskavý.
Mal by som ho vziať k sebe? Ale môj nevlastný otec je pre mňa úplne cudzí človek. A ja mám malú dcéru, ktorá si vyžaduje veľkú pozornosť. Neviem, čo mám robiť.