Keď moja snúbenica otehotnela, boli sme ešte veľmi mladí, mali sme len 18 rokov. Museli sme sa vziať a žili sme v mojom jednoizbovom byte, skromne, ale spolu. Až po narodení môjho dieťaťa sa situácia zhoršila. Ukázalo sa, že ma manželka začala karhať, že nezarábam dosť peňazí. Pracoval som ako jednoduchý mechanik, nemal som ukončenú vysokú školu a ani som ju nepotreboval.
Manželka zostala doma s našou dcérou a ja som bol jediný, kto pracoval pre celú rodinu. Keďže manželka na mňa neustále vyvíjala tlak, začal som po večeroch trochu plakať. Nakoniec ju to prestalo baviť, zbalila si veci, vzala dieťa a odišla k svojej matke.
Chcela si vziať aj polovicu môjho bytu, ale nepodarilo sa jej to. A ja som sa s dcérou pravidelne stretával, chodil som s ňou na víkendy, dával som bývalej manželke nejaké peniaze. A potom stretla nejakého chlapa a ja som jej prestal dávať peniaze úplne, pretože som nechcel, aby ten chlap žil zo mňa.
A prestal som komunikovať so svojou dcérou. A potom moja dcéra vyrástla a potrebovala peniaze na štúdium. Obrátila sa na mňa a ja som jej hneď povedal, že jej žiadne peniaze nedám. Sama som žiadnu vysokú školu neabsolvovala a nejako žijem, a ak to potrebuje, nech sa rozhodne sama, už nie je malé dievča. Výsledkom bolo, že moja dcéra sa tam nejako dostala a vyštudovala s vyznamenaním.
A teraz pracuje ako manažérka v prestížnej firme. Verím, že je to aj moja zásluha. Pretože ju nikto nerozmaznával peniazmi, všetko dosiahla sama.
Keby som jej vtedy dal peniaze, uvoľnila by sa. Prišiel som za dcérou, aby ma požiadala o nejaké peniaze na živobytie. Som už starý, nemôžem pracovať a nemám žiadne peniaze. Povedala, že mi nedá peniaze ani za nič.
Tak som sa na jej škodu zamestnal v ich firme ako upratovač. Každý deň vidí, ako ťažko musí otec pracovať, zatiaľ čo ona sa vozí v drahom aute.
