Správa o blížiacej sa dcérinej svadbe bola pre Karynu veľkou radosťou, ale netrvala dlho, pretože sa čoskoro dozvedela, že si jej dcéra vybrala priateľa z bohatej rodiny, a bolo jasné, že sa na ňu svadobčania budú pozerať zboku. Takmer rok pred termínom svadby pracovala Karina v dvoch zamestnaniach, aby dcére poskytla to najlepšie, čo mohla. Na stretnutí s budúcimi dohadzovačmi si Karina uvedomila, že mala pravdu, čo sa týka posudzovania a postranných pohľadov. “Musela si dlho nič nejesť, keď si tak zaútočila na jedlo. To je v poriadku, nezdržuj sa. Také teľacie mäso už nikdy neochutnáš.” “Mimochodom, čo si myslíš o interiéri nášho domu? Všetok náš nábytok je výlučne dizajnérska práca.
Svadba sa blížila. Prípravy boli v plnom prúde. Karina s dcérou si na svadbu vybrali pekné, minimalistické šaty, ktoré vyhovovali aj ich rozpočtu, čo bolo dôležité. Prišiel deň svadby. Svadobčania nevynechali jedinú príležitosť, aby všetkým pripomenuli, že keby tam neboli oni, žiadna oslava by sa nekonala. Karina totiž zaplatila miesta všetkým svojim hosťom, ktorých bolo, samozrejme, desaťkrát menej ako hostí ženícha. Keď prišiel čas na odovzdávanie darčekov, k mikrofónu pristúpili ženíchovi rodičia a hrdo oznámili: “Darujeme vám, miláčikovia, certifikát na objednávku nábytku od nášho priateľa, svetoznámeho dizajnéra. Môžete si u neho objednať posteľ, skriňu, nočný stolík a mnoho ďalších vecí.
Ženíchovi rodičia sa posadili za hlasného potlesku. Karina pristúpila k mikrofónu a vtedy sa od nej všetci hostia zrazu odvrátili a pokračovali v jedení, pretože od nej nikto nečakal dobrý dar. “Serženka, darujem ti to najcennejšie, čo mám – svoju dcéru. Dávajte na seba pozor! Milujte sa a podporujte sa v ťažkých chvíľach a podarí sa vám to. Tiež by som ti chcel dať tieto kľúče, aby si mohla umiestniť nábytok, ktorý ti dali rodičia. Hosťom aj svadobčanom spadla čeľusť. Tento príbeh je názorným príkladom toho, že sa netreba pozerať na cenu daru, ale na to, čo stál toho, kto ho dáva.
